The impossible man takes Manhattan-Jano as privat detective in New York city 7. Po čase opäť na hrane

12. june 2014 at 15:24 | Jano
Šli sme vyloviť Frankieho z jeho väzenia. Bolo mi síce trošíčku divné, že nie je spútaný ako som bol ja, no keď som k nemu podišiel, zaplo mi. Nohu mal prestrelenú skrz-naskrz a utiecť by mohol jedine tak, že by sa odplazil, to by však tiež nedokázal otvoriť dvere, vykopnúť ich už tobôž nie. Tak som teda naznačil Nikodemovi: ,,Ja ho podopriem zľava, ty sprava."
Prikývol, akože chápe. Spoločnými silami sme pomohli Frankiemu vstať. Začal čosi dýchavične hovoriť, no keďže mal takto prízvuk ako bernardín, nemal som šancu rozumieť. Nikodemovi sa to však očividne podarilo, lebo začal horlivo prikyvovať.
Ako som tak na nich nechápavo pozeral, vytrhol mi z ruky moju zbraň. Ani som nestačil protestovať. Podal ju Frankiemu.
,,Hey!" vyhŕkol som prekvapene.
Nikodem na to len mykol ramenami a podivnou anglicko-slovensko-pantonimickou polštinou mi objasnil, že zbraň v rukách Frankieho, bývalého snajpera nám bude platnejšia ako v mojich rukách. Nehádal som sa s ním, lebo mal pravdu, no aj tak mi z toho bolo dosť nanič.

Podopierajúc Frankieho sme s Nikodemom vyliezli z hotela. To, čo som tam videl mi privodilo zimomriavky a verte, že to nebola žiadna sláva, keďže bolo asi desať pod nulou a ja som vtedy za Frankieho autom z hotela ,,At Fat Chicken" v rámci otužovania vybehol dosť na ľahko.
Bolo tam parkovisko a na ňom kryjúc sa poza autá asi dva tucty drsných motorkárskych týpkov ako boli tí, čo ma uniesli ostreľovalo malú búdu podobnú nejakej kôlni, z ktorej tiež vychádzali výstrely.
,,Fuck!" zahrešil Nikodem a ukázal mi, že v tej kôlni sú spojenci a tam sa musíme dostať.
A ešre zdôraznil: ,,Hlavne nenápadne!"

Iste tušíte, že keď podopierate devätdesiatkilového chlapa, nenápadní veľmi nebudete. Hlavne, keď furt zakopáva, a potom nadáva...no ako na vojne. Nám sa to však, čuduj sa svete, celkom darilo. Tí gangstri boli asi príliš zaneprázdnení ostreľovaním Nikodemových priateľov. Aspoň teda zo začiatku.
Už nám chýbalo len asi päť metrov, keď zrazu jeden z tých chlapov zaćal jačať na ostatných, že -Aha, tam nejakí sú, páľte do nich!...
A veruže pálili. A nie ako klasický záporáci z amerických filmov, ze hlavného hrdinu netrafia ani z dvoch metrov snajperskou puškou, kdeže! Títo mierili na môj vkus až príliš presne. Kým sme sa stihli ukryť za najbližší smetný kôš, Nikodem už mal v ruke dieru.

Niežeby som bol nejaký medik, no napadlo ma, že keby si tú ruku strčil do snehu, nemuselo by to tak krvácať. Kým som mu to však stačil povedať, ktosi trafil kontajner, za ktorým sme sa skrývali a zrejme mal nejakú zbraň, s ktorou by mohol loviť slony, lebo ten odhodilo skoro na pol metra.
Ocitli sme sa nechránení. Videl som, ako na mňa jeden z gangstrov mieri puškou. Bol blízko, hľadel som mu rovno do hlavne. Nemohol netrafiť...
Nemal však príležitosť vystreliť, lebo naši spojenci z kôlne opätovali paľbu a on, chudák mal smolu. Chytro sme sa pozbierali a krytí paľbou Nikodemových priateľov sme dobehli do kôlne.

Družina rebelov ma dosť sklamala. Za prvé, bolo ich dosť málo. Drsná slečinka menom Megan, o niečo menej drsná slečinka, ba priam Barbie- Jane, možno sedemdesiatročný chlapík, ktorý bol príliš hluchý, aby pochopil, že sa ho pýtam, ako sa volá. Ďalší týpek vravel, že sa volá Ben a mal okuliare s dioptriami najmenej osem. Ďalej tam bol Ronald, celkom sympatický černoch, no dušou hipisák, takže odmietal po komkoľvek strieľať, škuľavý fagan-Robbie a nejaký ázijec v strednom veku menom Jamie.
Plus ja, Nikodem a Frankie. To bolo všetko. Za druhé, už skoro nemali vôbec žiadne náboje. Len maličkú kapsu.
Takáto biedna cháska stála proti tým chlapom tam vonku. Ronald s Benom sa okamžite pustili do
ošetrovania Frankieho a Nikodema. Ja som si zatiaľ zadovážil zbraň. Dali mi tú, čo mal predtým Frankie a Frankiemu dali lepšiu.

Situácia, v ktorej sme boli sa nedala nazvať práve dobrá. Desať ľudí v búde obkľúčenej asi tridsiatimi zlosynmi, ktorým nerobilo absolútne žiaden problém nás tam na mieste postrieľať. Vedeli sme, že nevydržíme dlho odolávať. Cez jedno z malých okien kôlne som zazrel prichádzajúci kamión.
Čo to, preboha, je?-pomyslel som si.

Pokračovanie nabudúce...
 

The impossible man takes Manhattan-Jano as privat detective in New York city 6. Vzbúrenci gangu McMuffin

18. may 2014 at 19:29 | Jano
Jeho otázku som ako pravý partizán prešiel mlčaním, lebo za prvé som mu nič vlastne povedať nechcel a za druhé, kebyže aj chcem, nevedel by som, ako mu to mám povedať po anglicky.

Očividne sa tomu nejak nepotešil, pretože keď som nič neodpovedal ani keď sa spýtal druhýkrát, pozrel po tom druhom chlapovi, ktorý sedel vedľa mňa a to musel byť signál, lebo ten mi zrazu na hlavu natiahol akési vrece, ktoré smrdelo po kukuričných lupienkoch. Pokúšal som sa brániť, no skončilo to tak, že som sa hlavou ocitol až kdesi pri volante a bolestivo som ňou narazil zrejme do ovládacej konzoly rádia. (Súdim podľa toho, že sa zmenila hudba.) Beztak som s tým smradľavým vrecom na hlave nič nevidel, ale kebyže áno, zatmilo by sa mi od bolesti pred očami.
Úplne ma odrovnalo však až to, keď ma ten hromotĺk v zadu zobral skrz gebuľu pažbou od pištole.

Keď som ako-tak prišiel k sebe, bol som v akejsi tmavej kutici. Na rukách som mal putá a nohy som tiež mal zviazané. Prebralo ma, keď sa rozsvietilo. Ten z toho auta, s tým tetovaním na tvári sa škeril vedľa mňa. Zopakoval: ,,What do you know?"
Rozmýšľal som, čo povedať, no akosi mi nič rozumné nenapadlo, tak som trepol asi najväčšiu sprostosť aká sa dala. Pekne som si to preložil v duchu do angličtiny a trochu zachrípnutým hlasom (mal som sucho v krku...) som mu povedal, že naisto viem len to, že sa jazykom nedokáže dotknúť lakťa.
Chvíľu tam na mňa vypliešťal oči a potom sa otočil do dverí, kde stál nejaký ďalší jeho posluhovač, ktorého som predtým nevidel. Zakričal naňho: ,,Where's Rudy?"
Videl som ako ten chlap vo dverách pokrčil plecami. Ten s tetovaním mu šťavnato vynadal a potom sa pozrel na mňa a uškrnul sa.
,,When Rudy comes, I know, you will sing!" povedal.
Kým odišiel, stihol ma ešte znovu ovaliť. Keďže som ešte nebol celkom precitnutý, poslať ma do bezvedomia nebolo veľmi ťažké.

Keď som sa druhýkrát prebudil v tej kutici, vedel som len to, že potrebujem aspirin. Hučalo mi v hlave, ako by som tam mal kopu blata, v ktorej uviazlo aspoň sto starožitných traktorov, ktoré sa snažia odtiaľ vyslobodiť tak, že nechajú bežať motory na plný výkon. A tie stonajú a stonajú...
Bol by som opäť omdlel, kebyže by mi ktosi nechrsol pohár vody do tváre. Vďaka tomu som mal opäť na chvíľu čistú myseľ.
Prekvapilo ma, že v miestnosti nebol žiaden z tých chlapov, ktorých som videl doteraz, ale nejaký mladík. Ten keď videl, že som sa prebral, začal na mňa hovoriť angličtinou ako z guľometu.
Hovorím mu: ,,Darmo sa snažíš, chlapče. Aj tak ti hovno rozumiem..."
Chvíľu váhal a potom povedal niečo, čomu som sa vtedy náramne potešil.
,,Jé hovno...Odkiaľ pán?"

Vysvitlo, že sa volá Nikodem a je z Krakova. Po Polsky obyčajne veľmi nerozumiem, ale po všetkej tej angličtine to bola vskutku príjemná zmena, takže myslím, že sme sa zhruba pochopili. Vysvetlil mi, že on a ešte zopár ďalších zosnovali vzburu voči vodcovi gangu, lebo ten vraj znásilnil Nikodemovu mamu. Jeden ich však zradil, takže ak nechceli byť odrovnaní ešte kým začali, museli konať rýchlo, napriek tomu, že ešte neboli pripravení a väčšina vzbúrencov bola preč, lebo zháňali posily.
Nikodema vraj poslali, aby oslobodil zajatcov Crimson Stanleyho (vodcu gangu McMuffins, toho týpka s vytetovaným drakom...), lebo tí by im vraj v duchu hesla nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ mohli pomôcť.

Ja som samozrejme súhlasil, že sa k nim pridám. Nikodem mi odomkol putá a pomohol mi vstať. To sa mi zakrútila hlava a musel som sa oprieť, ale to nebolo nič, čo by som nezvládol. O pár okamihov som kývol Nikodemovi, že som OK.
Nikodem sa usmial od ucha k uchu a podal mi malý revolver.
,,To je predsa ženská zbraň!" protestoval som.
Nikodem len mykol plecami. Pochopil som, že lepšie nemajú. Poťažkal som revolver v ruke a vyšiel som za Nikodemom z kutice, kde som bol väznený.

Došiel som k predpokladu, že sme boli v nejakom opustenom hoteli. Myslím, že som bol zamknutý v komore na metly. Stáli sme v úzkej chodbe s izbami po bokoch, pričom na každých dverách (okrem tých, z ktorých sme vyšli...) bolo číslo. Na konci chodby som zazrel okno a za ním bol les. Na Manhattane sme teda už rozhodne neboli. Otočil som sa smerom, kde som zahliadol schody, ale Nikodem ešte šperhákom odomykal jedny dvere. Tam musel byť ďalší väzeň.
Ozvalo sa šťuknutie a Nikodem dvere otvoril. Predpokladám, že vtedy som sa musel usmial od ucha k uchu.
,,Frankie!"

Pokračovanie nabudúce...

The impossible man takes Manhattan-Jano as privat detective in New York city 5. Frankieho auto

22. april 2014 at 12:42 | Jano |  Janove príbehy
,,A je to aspoň poriadna kópia, alebo len taká, že ťa zabásnu na prvom mieste, kde tým budeš chcieť platiť?"
,,Totok neodhalí ani samotný Ďas, bohuprisahám!" kýval Štefan oduševnene hlavou.
Vasilij sa len nemo usmieval a kde-tu si odpil dúšok z ploskačky, ktorú nosil vo vrecku. Ten už bol asi totálne na šrot. Príliš dokonca aj na to, aby s ním bola rozumnejšia reč ako so Štefanom.
Vravím teda: ,,Fajn Štefan. Zatiaľ s tým za mnou nechoď, lebo ma zatknú spolu s vami. Najprv dokáž, že je to fakt taká dobrá kópia ako tvrdíš!"
,,Jasně." prikývol Štefan a ani sa na mňa nepozrel.
Zvrtol som sa vo dverách, že odídem, no Štefan za mnou ešte zavolal: ,,Jo a odkáž Frankiemu, že dnes s vami pátrať nepůjdu. Povedz, že mi bylo špatne, alebo co. Ok?"
,,Hej, jasné." prikývol som a vrátil som sa do izby.

Tej noci som už nezaspal. Premýšľal som o tom prípade. Zhrnul som si, čo som vedel. Luther staval zábavný park v New Jersey a požičal si na to nejaké peniaze od McKellena. McKellenov komorník Geoffrey však videl Luthera na lyžovačke v Alpách, čo iste nie je práve lacná záležitosť, preto dostal McKellen podozrenie, že jeho peniaze prehajdákava a najal naňho detektíva, ktorý neskôr zmizol bez stopy. Zrejme objavil niečo, čo nemal. V Lutherovom dome sme našli tú nepríjemnú ženskú, ktorá po Štefanovi hodila ten trezor, v ktorom našli Štefan a Vasilij to príslušenstvo na tlačenie bankoviek. Rozmýšľal som, čo by to celé mohlo zbamenať, ale nič rozumné ma nenapadlo. Ak si Luther tlačil peniaze, prečo by si požičiaval od McKellena? A prečo tá ženská ten trezor tak ľahkovážne vyhodila? Možno toho mala viac, ale prečo by aj tak na to takto upozorňovala? Je možné, že nevedela, čo bolo v tom trezore? Čo ale potom robila v Lutherovom dome?
Už dávnejšie som si všimol, že takto uprostred noci mi nikdy nejako extra nemyslí, preto som to nechal vtedy tak, že ďalej premýšľat budem ráno, lebo som si bol istý, že vtedy už nič poriadne nevyhútam.

Pri raňajkách som si zhrnul možnosti, ako pokračovať ďalej. So Štefanom som nepočítal, ale keď som sa zobudil, zašiel som za ním, aby mi dal číslo na Frankieho. Pôsobil na mňa tak, že sa ponúkol z Vasiliho ploskačky, lebo ležal na hŕbe svojich vytlačených bankoviek a robil anjela. Číslo mi však nadiktoval bez nejakého výraznejšieho problému.
Rozmýšľal som, čo urobím po tom ako zavolám Frankiemu. Trochu ma mátalo, ako sa bez Štefana dorozumieme, ale dúfal som, že to dajako zvládnem. Myslel som, že by bolo múdre zistiť niečo o tom zmiznutom detektívovi, preklepnúť Lutherov zájazd v Alpách. Možno, ak má Frankie nejaký kontakt na kriminálke odobrať odtlačky prstov z toho trezoru a zistiť, kto bola tá ženská. Napadla ma ešte jedna vec, ktorou bol dosť šialený nápad, ale zo všetkých týchto možností asi najperspektívnejší. A to vlámať sa do Lutherovho domu a tam zistiť, čo sa dá. Nebolo by to síce práve naj zákonnejšie riešenie, ale keď som sa raz stal súkromným detektívom, tak nech nikto nemôže povedať, že do toho nejdem poriadne.

Zavolal som Frankiemu, ale očividne mal vypnutý mobil. Vybral som sa za Štefanom, že či mi nedal nesprávne číslo, ale potom, ako som sa náhodou pozrel z okna, zbadal som Frankieho auto parkovať pred hotelom. Bolo mi to síce trochu divné, ale napadlo ma, že nás tam Frankie čaká, tak som sa vybral k nemu.
Vyšiel som z dverí a bamieril som si to rovno k jeho autu. Bolo naozaj jeho, nebolo to len rovnaké auto náhodne parkujúce pred naším hotelom. Ale predsa tam niečo nesedelo. Na šoféra som síce nevidel, ale moju pozornosť upútalo čosi iné. Na jednom z bočných zrkadielol bol na malom kúsku odlúpený lak. Už ten jeden raz, čo som videl Frankieho (plus Štefanovo rozprávanie) stačil na to, aby som vedel, že ak by sa takéto niečo objavilo na jeho káre, nevyšiel by do ulíc, kým by to neopravil. Už som takmer bol pri aute, keď sa dvaja chlapi, ktorí sa neďaleko odo mňa opierali o stenu pustili za mnou. Boli to bradatí a dosť tučný motorkári (aspoň tak som usúdil podľa kožených búnd a helm na hlavách, lebo motorky nemali). Obzrel som sa a oni zastali. Napadlo ma, či by nebolo múdrejšie utiecť, ale to sa už odniekiaľ sčista-jasna objavil ďalší podobný týpek, zastal tesne vedľa mňa a k boku mi priložil pištoľ. Čosi mi pošepol, ale ja som nerozumel. Pomaly ma odviedol k Frankieho autu. Okienko na mieste šoféra sa otvorilo a vykukol odtiaľ podobný, no o poznanie menší chlap v slnečnýsh okuliaroch s vytetovaným drakom cez pol tváre. Vychrlil pár viet rýchlostou ako z guľometu, ale zrejme neboli adresované mne, ale tomu s pištoľou, lebo mu očividne nijako nevadilo, keď som nezareagoval. Na to ten s tou zbraňou otvoril zadné dvere a naznačil mi, aby som nastúpil. Tí dvaja, ktorých som si všimol už predtým tam už boli tiež, takže som sa rozhodol neklásť odpor a nastúpil som. Chlap, ktorý sedel v predu im ešte čosi pošepol. Pochopil som, že oni tam majú ešte počkať na Štefana. Potom sa všetky dvere zatvorili.
Ostal som v zatvorenom aute s chlapom, čo ma zajal a ešte s tým, čo bol po celý čas v aute. Práve o tom som usúdil, že to bude ich šéf. Otočil sa ku mne a zložil si slnečné okuliare. Videl som každý detail jeho tetovania. Prehovoril tichým hlasom, ale teraz som mu z nejakého dôvodu rozumel: ,,What do you know?" spýtal sa ma.

Pokračovanie nabudúce....
 


The impossible man takes Manhattan-Jano as privat detective in New York city 4. Čo bolo v trezore

7. april 2014 at 16:21 | Jano |  Janove príbehy
Štefan nemal auto, tak sme sa taxíkom odviezli späť do hotela. Keď sme tam došli, zase telefonoval Frankiemu. Zrejme bol bez neho bezradný.
,,Tak čo. Čo hovoril Frankie?" spýtal som sa ho, keď skončil.
,,Prý sa ráno necítil práve najlepšie. Vravel, že sa mu jaksi polepšilo, když se naobedoval a že půjde potom sám o tom Lutherovi něco zistiť. "
Pokýval som hlavou. ,,Povedal si mu o tom trezore?"
,,Jasně, vole," prisvedčil. ,,Říkal, že by som mal počkať na Vasilija. Ten je na to expert. Pýtal sem se na nej na recepcii, ale prý má voľno a nevědí dokedy. Nerád bych ho propásnul, takže dnes uz nikam nepůjdeme."
,,Fajn!" povedal som mu. ,,Čakaj si tu na neho. Mňa na to nepotrebuješ. Myslím, že by som si mohol ísť trochu obzrieť mesto. Predsalen nie som v New Yorku každý deň."

Hoci Štefan voči tomuto môjmu nápadu výdatne protestoval, lebo zrejme plánoval odbehnúť aspoň na pár hodín do krčmy, alebo do toho pochybného pajzľu vedľa, o ktorom som mal vážne podozrenie, že je to nelegálny striptízový klub, podarilo sa mi ho nakoniec presvedčiť, aby som mohol ísť. Vlastne si nie som ani tak celkom istý, či som ho to naozaj aj presvedčil, alebo som sa to len tak zobral, keď mi v tom náhodou nemohol zabrániť, ale to je v konečnom dôsledku fuk.
Najprv som chcel ísť ku soche slobody, ale keď som uvidel ten rad, tak ma to tak akosi prešlo. Moc som si neužil ani prehliadku manhattanských mrakodrapov, lebo mi v tej tlačenici ktosi vyrazil zmrzlinu z ruky tak, že sa mi pricapila na vetrovku a ako som sa mu rozbehol vynadať, ma skoro prešiel typický newyorský taxík. Zľakol som sa, dva kroky som ustúpil a nejaká žena za mnou začala vrešťať ako siréna. Ako som aj odtiaľ vycuvával, dav ma zatlačil do akéhosi tetovacieho štúdia, odkiaľ keď sa dalo, tak som tak vyletel, že veľa nechýbalo a bol by som sa napichol o írsku vlajku, ktorá vytŕčala zo steny vedľajšieho IRISH PUB-u. Najhoršie na tom bolo, že jedna japonská rodinka turistov s fotoaparátmi ako delami v tričkách s nápisom THIS IS BIG APPLE si to dokonca celé natáčala.

Nakoniec som skončil pri prechádzke po Central parku. Pozoroval som obéznych Američanov, ako nevládzu za svojimi psami na prechádzke a deti stavajúce snehuliakov. Akurát som prechádzal popri nejakom jazere a rozmýšľal, či nemám do jeho ladových vôd hodiť to dieťa, ktoré tam tak vytrvalo revalo, keď som si všimol niečo, čo som naozaj nečakal. Zbadal som dvoch Slovákov.
Slováka v Amerike spoznáte bez problémov. Obyčajne má plný batoh jedla a alkoholu, behá po okolí a vykrikuje po okolitých Američanoch veci typu: ,,Amerika je trápna! Aj vy ste. A môžem si po vás pokrikovať, čo chcem, lebo aj tak mi hovno rozumiete!" Aj ja som tak začínal, no vtedy ma to už trochu omrzelo.
Uškrnul sa a zakričal za nimi: ,,Aj vy ste Slováci! Nazdar!
Keď si ma tí všimli, hneď pribehli. Predstavili sme sa navzájom. Volali sa Tomáš a Ondrej Andrássyovci. Povedali mi, že sú tam na dovolenke a bývajú v hoteli Hilton. Ja som im stručne porozprával čo-to o mne. Potom sme boli chvíľu ticho, lebo sme sa si nemali ani veľmi čo povedať a nakoniec šiel každý zase svojou cestou. Iba čo sa mi zo stretnutia s krajanmi štipku zdvihla nálada.

Ešte som sa chvíľu túlal, kým som sa vrátil do hotela. To už bola tma. Jediná vec, čo som videl a stojí za zmienku bola čínska štvrť. Všimol som si, že Vasilij na recepcii stále nie je. Dvere na Štefanovej izbe boli zamknuté. Nejako príliš som sa nad tým nepozastavil. Kým som šiel spať, pozeral som ešte, či nenájdem na internete niečo o Lutherovi, alebo McKellenovi. Nič zaujímavé som však nenašiel.

Zobudil som sa uprostred noci na to, že na dvere Štefanovej izby ktosi zaklopal a dvere sa zo zaškrípaním otvorili. Začul som neznámy hlas: ,,Your pizza, guys!"
Na to sa ozval Štefan: ,,Thanks!"
,,Eleven dolars!" zahlásil poslíček.
Počul som ako sa Štefan hrabe vo vreckách a potom slávnostným tónom pokračuje: ,,Here you are. You can take it all."
Poslíček prekvapene zhíkol a dvere sa zabuchli.
Pozrel som sa na hodinky. Ukazovali, že je pol tretej ráno. Prečo by Štefan v takúto nekresťanskú hodinu objednával pizzu? Vstal som, že to zistím. Na chodbe som ešte uvidel toho poslíčka ako si pred očami vystiera pätstodolárovku. To je teda nehorázne vysoké sprepitné.-pomyslel som si. Stavím sa, že tento chlapík nemôže uveriť svojmu šťastiu. Otvoril som dvere. Neboli zamknuté. To čo som tam uvidel ma vážne prekvapilo. Štefan sa spolu s Vitalijom krčili nad neveľkým prístrojom, ktorý vydaval zvláštny bzučivý zvuk. Na Štefanovej posteli bol hodený trezor ktorý nám tak veľkoryso darovala tá ženská u Luthera doma a po celej miestnosti sa na šnúrach ako na prádlo sušili pätstodolárové bankovky. Keď'si ma všimli vyjavene sa zarazili. Ako prvý ticho prerušil Štefan: ,,Jé, Jano. Otvorili sme ten trezor!"
,,To vidím." odpovedal som mu.
,,Původně sme ti nechtěli říct, co sme tam našli, no teraz, když to už víš....Necheš si poriadne namastiť kapsy?"

The impossible man takes Manhattan-Jano as privat detective in New York city 3. O tom, že nielen Europania chľastajú a sviňa nalíčená.

26. march 2014 at 19:28 | Jano |  Janove príbehy
Už na ďalší deň sme sa pustili do práce. Tých informácií na začiatok nebolo práve veľa a nevedeli sme, kde máme začať. Tak sme sa zhodli, že by bolo celkom vhodné sa ísť najprv pozrieť, kde ten Luther vlastne býva a prehodiť s ním zopár slov. Nechali sme to vsak na ďalšie ráno, pretože Frankie so Štefanom vypili u McKellena trochu viac drahého červeného vína než je zdravé a napokon aj tak už bolo po polnoci. Rozmýšľal som, či je bezpečné nechať Frankieho takého sťatého šoférovať, no keď som si uvedomil, ako miluje tú svoju káru, radšej som sa mu pratal z cesty. Len čo vyšiel z domu a uvidel ju, oči sa mu rozjasnili, začal si mrmlať: ,,This is my sweetie!," nežne sa pozrel na nablýskanú kapotu a od samej radosti zakopol o vlastnú nohu a tresol na zem. Ja viem, ze mu to takto nemyslelo veľmi jasne, ale tušil som, ze ten chlap by mi aj za triezva pripravil pomalú a bolestivú smrť, kebyže nájde na svojom aute čo i len škrabanec. A Štefan by mi tiež veľmi nepomohol. Ten sa potácal povedľa mňa a vyspevoval: ,,Nepi Jano, nepi vóódu. Voda ti je len na škóódu! Ale sa ty napi vína, to je dobrá medecína!" Takže mi ostávalo len dúfať, že Frankie aj opitý šoféruje poriadne a že nebude robiť somariny už len preto, aby si nerozbil BMW-čko.
To som predpokladal správne. Šoféroval pomerne bezpečne, no ja som sa ako smoliar nezaprel. Akurát sme míňali skupinku amerických hokejových fanúšikov, (predpokladám, že tí tiež mali pekne pod čapicou) keď sa Štefan vytrčil z okna a začal na nich ziapať. Na našu smolu, po anglicky.(preložím to do slovenčiny, no budte si istí, že takto pekne, spisovne by to Štefan nepovedal, ani kebyže sa tam na mieste rozkrája). ,,Hej vy...(píp)...Svine americké! Hráte ako baby. A to sú tí vaši hráči aj tak všetko len preobleční Kanaďania, váš národný hrdina nosí slipy na nohaviciach a to ešte máte..." Čo ešte majú som sa už nedozvedel, lebo na semafóre pred nami zasvietila červená a potom, čo sa vsetci Amíci zhŕkli okolo nás, Štefan záhadne zmĺkol. Ešte si priťažil, keď na jedného z nich, asi dvojmetrového valibuka bez prednych zubov v zakrvavenom drese hodil šabľu. Prisahám vám a mne to môžete veriť, lebo ja som u McKellena nepil, ten ho chytil za krk, vytiahol ho z auta cez párcentimetrovú škáru, co mal spustené okienko a začal sa tvariť, že Štefan je boxerské vrece. Rozmýšľal som, ci by nebolo vhodné zasiahnuť. Nezdalo sa mi, že by si Frankie nieco bol všimol. Vystupil som z auta, no to tam uz boli policajti, (to je teda rýchlosť) a Štefana oslobodili. Medzitým na semafôre zasvietila zelená a Frankie mi ušiel. Kútikom oka som ešte zazrel ako fízli nasadili Štefanovi putá, hoci to bola skôr len formalita, než aby to mysleli seriózne, lebo som mal pocit, že po tomto je Štefan hodný už akurát do šrotu. Prešiel som pár blokov a zavolal som si taxík. Na cestu taxikom od McKellenovho sídla som nemal peniaze, inak by som nešiel s Frankiem, ale na tých pár kilometrov mi to vydalo. Bolo mi tých pár babiek ľúto, lebo som si ich zobral z domu zo svojej zbierky mincí, no myslim, že inak by som do hotela netrafil.
Pred dverami hotela som si všimol dosť podozrivého chlapíka. Mal asi stopäťdesiat kíl, opieral sa o zárubňu a dosť zaujato hladel na prichádzajúce autá. Zazdalo sa mi, že pod kabátom skrýva zbraň. Chytro som okolo neho prebehol. Nemyslel som si síce, ze by ma šiel na preplnenej ulici v centre New Yorku zastreliť, ale predsalen nemal tú pištol len tak pre srandu a pamätal som na to, že som v Amerike. V krajine, kde je možné všetko.

Keď som sa na druhé ráno zobudil a šiel som na raňajky, prišiel za mnou Vasilij. Oznámil mi, že volal Štefan. Vraj mám prísť na policajnú stanicu a zaplatit za neho kauciu päť stoviek. Nemusím sa vraj obávať, že to budem platiť ja, mám si zobrať z tých, čo má v nočnom stoliku vo svojej izbe. Vasilij mi vraj dá kľúče. Zasmial sa, zahlásil: ,,Vsjo budet charašo," potľapkal ma po chrbte a odišiel.

Na stanicu som sa odviezol taxíkom. Štefan mal v peňaženke len jednu pätstodolárovku a kopu drobákov a kedže som taxikárovi platil ňou, musel som pred tým policajtom, ktorého som mal vyplatiť vysýpať a rátať tie drobáky. Už som si myslel, že ma zatkne za to, že ho zdržujem, no podarilo sa mi to v rekordnom čase, dve minúty tridsaťštyry. Nevrlo na mňa zazrel a priviedol Štefana. Ten veru nevyzeral dobre. Mal rozbitý nos, poriadny monokel na oku a k tomu opica ako hrom. Vážne som mu to nezávidel. Povedal: ,,Zdarec Jano! Díky, žes prišol. To bola tedy noc. Som si myslel, že tam skapu!" Otočil sa na policajta: ,,But these guys saved me!" Ten len zavrčal, aby sa už konečne pratal.

,,Hej Štefan, si si istý, že teraz je vhodné tam ísť? Mali by sme ísť do hotela a na dnes to nechať tak. Nech ťa prejde tá opica a celkovo sa trochu...hm...zotavíš. Však ani Frankie nešiel!"
,,Né, jsem v pohode!"
Nechcel som sa s ním ďalej hádať, lebo som vedel, že ho aj tak nepresvedčím. Len čo vyšiel zo stanice zavolal Frankiemu. Potom mi oznámil, že Frankiemu ráno nebolo dobre a že pôjdeme bez neho. Nepovažoval som to za práve dobrý nápad, no čím ďalej, tym vyzeral zdravšie, tak som nakoniec rezignoval.

Keď sme došli na adresu, kde podľa McKellena býva Luther, otvorila nám stará, tučná babizňa v ružovom župane, ktorá navyše ani nebola nalíčená, tak sme sa ani veľmi nehádali, keď nas vyhodila. Tresla nám dverami pred nosom tak silno, až z najbližšieho stromu spadlo vtáčie hniezdo. Pozrel som sa na Štefana. ,,Isto sme správne?" Štefan prikývo. ,,Isto-iste!"
,,Tak zaklop ešte raz." navrhol som a sám som o krok ustúpil.
Keď otvorila, Štefan strčil nohu medzi dvere a zárubňu, aby sa nedali zavrieť a skrikol na babizňu: ,,Kde
je John Luther? Chceme sa s ním porozprávať!"
To bolo síce odvážne, ale ja som už vtedy tušil, že sa pri tom dokaličí ešte viac, ako už bol. Ženská vykríkla, hodila po ňom čosi veľké a kovové, niečo ako trezor a zabuchla dvere aj cez jeho nohu.
Keď ten armagedom prešiel a Štefan prestal jačať, prizrel som sa bližšie tej veci, čo tá striga po nom hodila. Mal som pravdu bol to trezor. ,,Vezmu to a preskoumám." vyhlásil. ,,Je to aspoň neco, to zatiaľ stačí. Už to znovu nejdu skúšať. Nepůjdeš ty?"
,,Nie, v žiadnom prípade." zasmial som sa. ,,Ja si svoj život vážim."

Pokračovanie nabudúce...

The impossible man takes Manhattan-Jano as privat detective in New York city 2. Mr. McKellen

15. march 2014 at 19:30 | Jano |  Janove príbehy
,,Nebezpečenstvo? Nebuď smiešny. Ak to prežije aj taký idiot ako ty, tak ja to zvládnem aj malíčkom na ľavej nohe a to ešte s úsmevom-Bože môj! Taká brnkačka!"
,,Jó. Když myslíš! Toto je Amerika. Tu sa nehraje tak, jak seš zvyklej."

Z letiska sme sa dopravili do hotela ,,At Fat Chicken" v centre. Šli sme metrom. Bol to dosť pochybný podnik. Izba však bola našťastie celkom obstojná. Štefan býval v izbe hneď vedľa. Hoci bol ,,At Fat Chicken" nenápadná budova zapadnutá v čomsi, čo som identifikoval ako päťposchodovú radovú zástavbu, bol odtiaľ fajn výhľad na mrakodrapy. Štefan kamsi odišiel a povedal mi, že sa vráti až večer. Na vtedy má vraj už vybavené stretnutie s tým klientom. Keďže bolo ešte len popoludnie, mal som dovtedy ešte niekoľko hodín čas. Zišiel som dolu na prízemie, do hotelovej reštaurácie, aby som niečo zbodol. Tam som sa pustil do reči s chlapíkom na recepcii. Nemali bohvieakú klientelu, že by mu tam čakali ľudia, takže bol celkom ochotný porozprávať sa so mnou. Zrejme sa nudil. Ukázalo sa, že je to ruský emigrant. Ruštinu stále ovládal lepšie ako angličtinu. Pre mňa to bol čert ako diabol, ale ruský prízvuk považujem za o niečo prijateľnejší ako americký, takže sme sa rozprávali po rusky. Síce som musel kde-tu miesto ruského slova použiť slovenské, ale za výdatnej pomoci pantomími som sa dohovoril podľa mňa celkom slušne. Porozprával mi o svojej starej mame, ktorá žije v Petrohrade, o mizernej klientele, potom sa chvíľu sťažoval na nízky plat. Nakoniec sme skončili pri rozprávaní vtipov. Jeho typicky ruský humor(Aspoň predpokladám, lebo neviem ako inak by typicky ruský humor mal vyzerať.) mi zo začiatku nebol veľmi pochuti, no po pár historkách (a niekoľkých nechcených nadýchnutiach sa výparov z jeho vlastnej doma destilovanej vodky v jeho dychu.) mi začali pripadať celkom vtipné. Pravdepodobne nebol zvyknutý na to, že ho niekto naozaj počúva, tak ich ako guľomet chrlil jednu za druhou a to čím ďalej, tým hlasnejšie a zanietenejšie, akurát keď bol v polovici príbehu o tom, ako bratranca Serjožu takmer zožral ľadový medveď, keď sa za mnou objavil Štefan.
,,Privjet Vasilij! Eto Jano. Ja dumaju, što ty uže znaješ, kto on." Vasilij prikývol a povedal niečo, čo sa mi nepodarilo postrehnúť. Potom sa Štefan otočil na mňa. ,,Tak tu seš. Neznal som ťa nájsť. Uže musíme ísť. Meškáme. Frankie říkal, že tohle bude životná príležitosť. Opravdu fajnová robotička. Byla by moc veliká škoda propásnout to."

Frankie bol niečo ako Štefanov šéf. Bol to uznávaný detektív. Keďže Štefan bol príliš neschopný na to, aby podnikal na vlastnú päsť, stal sa jeho asistentom. Pomáhal mu a Frankie sa s ním delil o honorár. Bol pre neho niečo, ako Watson pre Sherlocka. Ja som Frankieho po prvýkrát uvidel až vtedy. Čakal nás pred hotelom opierajúc sa o červené luxusné BMW. Mal asi meter deväťdesiat, približne päťdesiat rokov a na sebe mal hnedé sako. Stál až neprirodzene vystretý. Štefan neskôr hovoril, že kedysi pracoval v armáde ako snajper. Kvôli zraneniu odišiel predčasne do dôchodku, no zapísal sa akýmsi nebankovkám, zadĺžil sa a kvôli prachom začal pracovať ako detektív. Nerozprával veľa, bol dosť odmeraný, ale ako povedal Štefan, tiež dosť prchký. Vraj na vlastné oči videl, ako skoro dušu vymlátil z jedného zvlášť otravného úžerníka.
Nevyzeral, že by som ho nejako zaujal, ba záujem ani len nepredstieral. Hovoril pre mňa dosť nezrozumiteľne (prekliaty americký prízvuk), tak mi Štefan musel tlmočiť. No nebolo to nič extra, len sme si vymenili zopár zdvorilostných fráz. Celú cestu sa sústredil len na šoférovanie, iba zopárkrát zanadával na New Yorskú premávku.

Nikdy som nevidel zvláštnejšieho chlapa, ako bol Douglas McKellen. Bol dosť pri tele, oblečený mal aspoň o dve čísla menší smoking, na krku mal žiarivomodrého motýlika a na hlave mal viac gélu ako vlasov. Bola už tma, keď sme dorazili k jeho domu. Vlastne to bol skôr kaštiel ako dom. Obrovský s parádnou fasádou. S kopou balkónov, striech, chrličov a iných sôch. Aj záhradu mal obrovskú. Videl som tam poriadne jazero, minimálne tri stromové porasty aspoň o takej veľkosti, že by sa v nich dalo stratiť a rovnako ako na dome veľa sôch. Tiež som tam identifikoval niečo, čo by mohla byť maštaľ. Celé to bolo obkolesené plotom. Ten plot musel byť vysoký minimálne sedem metrov. Na vrchu bol ostnatý drôt a prisámvačku, ak v ňom nebol elektrický prúd, tak tam na mieste zožerem Štefana aj Frankieho. Zaujímalo ma, čoho sa Douglas McKellen tak bojí, že má taký plot. Pri bráne nás odchytili dvaja ochrankári, že nás idú skontrolovať, ale stačilo, že Frankie čosi zamrmlal. (Nerozumel som čo.) A pustili nás. Brána sa otvorila. Ale aj od brány trvalo ešte skoro päť minút, kým sme došli k samotnému domu. Majiteľ domu nás privítal len čo sme zaparkovali pred jeho rezidenciou, tesne medzi ferrari a dlhou čiernou limuzínu. Ten dom mal bránu ako hrad. McKellen zbehol po schodoch aby nás privítal. Každému z nás odmerane potriasol rukou. Ten Poker face si nechal počas celej našej návštevy. Keď prehovoril, všimol som si, že hovorí zvláštnym prízvukom, ktorý som nevedel nikam zaradiť. Pozval nás dnu. Prešli sme dlhou chodbou plnou stredovekých brnení, zbraní a starožitnej keramiky na podstavcoch. Na stene tam viselo tiež niekoľko dosť draho vyzerajúcich obrazov. Marilo sa mi dokonca, že som niektoré aj spoznal. Z chodby sme prešli do miestnosti za dverami na ľavo od schodov. Tam sme sa usadili do kresiel. Nejaký chlap, zrejme komorník nám na tácke priniesol vodu. McKellen spustil: (Hovoril po anglicky a tam mi tlmočil Štefan. Tu to prepíšem po slovensky.) ,,Vitajte u mňa, páni detektívi. Potrebujem vaše služby. Keďže toto nie je úloha pre políciu, budem rád ak budete diskrétny. Peniaze pre mňa nie sú problém, na vašom honorári sa dohodneme neskôr, podľa toho, koľko úsilia to bude pre vás vyžadovať a tiež podľa toho nakoľko budem spokojný s vašimi výsledkami." Frankie prikývol. McKellen pokračoval: ,,Ide o jedného môjho priateľa. Viete páni, mám celkom dosť peňazí a záľubu vo zvláštnych veciach. Som zberateľ a tiež občas financujem projekty, ktoré ma zaujmú. Ten priateľ, o ktorého ide je John Luther. Mal celkom zaujímavý nápad. Chcel v New Jersey postaviť zábavný park. Zháňal peniaze, tak som mu ich požičal. Mám však podozrenie, že tie peniaze nevyužíva len na ten park, ale ich prehajdákava, kade môže. Tuná Geoffrey (Kývol hlavou smerom k tomu komorníkovi.) bol pred dvomi týždňami na lyžovačke v Európe, na dovolenke a stretol ho tam. V drahom luxusnom hoteli, kde stojí izba celý majetok. (Zaškeril sa.) Geoffrey má kráľovský plat, lebo svoju prácu robí svedomito a zodpovedne. No to odbieham. Od vás chcem, aby ste buď očistili Lutherovo meno, alebo mi priniesli dôkaz, že naozaj zneižíva moju štedrosť."
Odmlčal sa. Vyzeralo to tak, že skončil. Zvalil sa do krela, prekrížil si nohy a spojil prsty na rukách. Ticho prerušil Frankie: ,,Za takúto somarinu nám tak kráľovsky zaplatíte? Ja sa kľudne stavím, že je za tým niečo viac. " ,,Výborne!" zatlieskal McKellen. ,,Vidno, že ste detektív. Svoje starosti zverujem do správnych rúk! Jedného detektíva som po Lutherovi pátrať už poslal. A ten zmizol bez stopy."

Pokračovanie nabudúce...

The impossible man takes Manhattan-Jano as privat detective in New York city: Nemožný muž dobýja Manhattan. (musíte uznať, že po anglicky to má väčší efekt)

7. march 2014 at 17:22 | Jano |  Janove príbehy
Tak. Po dlhých dňoch útrpného čakania je to konečne tu. Ďalšia príhoda, ktorú som sa rozhodol vám predložiť ako príbeh. Sľúbil som vám, že to bude to bude pecka. Ale nebude. Bude to PECKA NAD PECKY. Väčšia pecka, ako keď som v obchode kúpil dve marsky za cenu jednej, lebo sa mi nalepili na seba. (Ja neklamem, to sa naozaj stalo.) Dokonca ešte väčšia, ako to, že raz na verejnom šachu v parku mi pod obraz boží spitý bezdomovec dal mat v štyroch ťahoch. (Dodnes som si nie celkom istý, či bol ten strelec naozaj jeho, lebo grcal nechutne bielym a farba figúrky sa nedala rozoznať, ale vyhral férovo, lebo mi dal šancu figúrku utrieť a overiť si to, no to som sa skoro dogrcal aj ja, takže sme to radšej nechali tak.) Nech si myslíte čokolvek, také niečo je naozaj možné napísať. Ak stále pochybujete, mám jeden argument, ktorý vás odrovná. Ja som Jano, ja to dokážem!

Tento príbeh sa odohral za zlatých, dnes už bohužiaľ dávno minulých čias. Tohtoročných jarných prázdnin. Vtedy, keď na Floride tisícky amerických stredoškolákov divoko žúrovali, slovenské hory, zelenšie ako ja po obede v školskej jedálni pretínali biele pásy umelého snehu plné lyžiarov a celý svet žil práve prebiehajúcimi zimnými olympijskými hrami v Soči, som ja odcestoval na prázdniny do New Yorku. Pozval ma bratranec. Rodičia nechceli, aby som bol celé prazdniny doma, tak ani veľmi neprotestovali, hlavne keď Štefan sľúbil, že mi pobyt aj letenku uhradí on. Nasadol som na lietadlo z Popradu v piatok 17. februára o 21: 30. Let trval skoro 10 hodín a ja som letel turistickou triedou. Občerstvenie však bolo super. A keď ho doniesli, bol som hladný ako vlk. Vrhol som sa na to s takou chuťou, ze to muselo lietať až ku pilotovi. Práve som žul, keď ku mne prišla letuška. Spýtala sa ma: ,,Do you want anything to drink?" Odpovedal so: ,, I want the cola to drink," teda nie celkom. Mal som plné ústa, takže to možno neznelo celkom tak, no povedal som si, že to nevadí. Hovorí sa predsa, že vsetci Amíci majú prízvuk, akoby v ústach mali zemiak. Takto som to pre ňu povedal snáď ešte zrozumiteľnejšie. Trochu ma zneistilo, keď povedala: ,,Just a minute please." A kamsi odbehla. Potom som dosť dlho čakal. Už som si myslel, že na mňa zabudla, keď sa vrátila s dvaapollitrovou bandaskou plnou mlieka. Niesla ešte niekolko ďalších drinkov, tak som mal podchvíľou naozaj strach, že ju zlomí. Nakoniec ju dotrpala až ku mne, s menšími problémami ju vyložila na môj skladací stolík, ktorý sa nebezpečne ohol. Očarujúco sa na mňa usmiala, položila predomňa ešte malý sklenený pohár a zaželala mi dobrú chuť. Chcel som jej úsmev opätovať, ale na takéto niečo som vážne nebol pripravený, tak sa mi podarila len divná grimasa, ktorá bola čímsi medzi výrazom absolútneho zhrozenia, potláčaného rehotu a úškrnu á la Joker (videl som sa v okienku cez uličku.) Tak toto bola moja skúsenosť s využívaním angličtiny v praxi. Priznám sa, vtedy som sa začal trochu obávať, čo ma v Amerike čaká.

Prvé čo ma napadlo, keď som vystúpil z lietadla bolo: New York, bejby! Bŕŕŕ! Bože, tu je kosa." Smrteľný rozdiel oproti Slovensku. To by bolo ako porovnávať Antarktídu a peklo. No...skoro. Zo striech hangárov viseli takmer 2-metrové cencúle. Na hlavnej budove tak isto. Keď som tam vchádzal, jeden mi skoro padol na hlavu. Bystro som odskočil, no skoro som stupil na čivavu jednej ženy, ktorá mala gamby až pod nosom. Začala afektovane škrečať, tak som radšej zobral nohy na plecia, aby ma nezaškrtila svojím ružovým šálom. Až keď som vošiel do letiskovej haly, som si konečne uvedomil, kde som. Všade boli ľudia. Väčšinou to boli Japonci, no keď som videl všetky tie tabule a reklamy s motívom mrakodrapov a sochy slobody. Obrázky Usámu bin Ládina a iných teroristov pri detektore kovov. A niekoľko bufetov s logom McDonaldu, Burger Kingu a KFC, bolo mi jasné, že toto je Amerika. Ďalej som potreboval nájsť Štefana. Pri východe bol taký nátresk, že hladať jeho tvár by bola pravdepodobne strata času. Rozhodol som sa, že sa budem radšej sústrediť na cedule s menami, ktoré niektorý ľudia držali nad hlavou. Jeden by povedal, že tam svoje meno nájdem hneď, no ľudia sa tam strkali a vše dáka ceduľa zmizla za ostatnými, alebo padla na zem. Hľadať tam svoje meno bola celkom fuška. Začal som zľava. Dimitrij Belokurov. Nie! Rabi Jozue Becalel. Nie! George Ass. Nie! (Ale chudák chlapec...) J..(to bude ono!) Jevgenij Sabaka. Tak nič. Po chvíli som už mal všetky cedule prečítané, no očividne na žiadbej nebolo moje meno. Začínala sa ma zmocňovať panika. Preboha, čo teraz! Kebyže sa mi stane niečo takéto doma na Slovensku, tak sa ešte z toho nejako vymotám. Ale tu? V New Yorku? Viem, že tu by dokázal prežiť každý hlupák. Veď sa to podarilo aj tomu chlapcovi z filmu ,,Sám doma 2: stratený v New Yorku." Ale ja som po tom incidente v lietadle (mimochodom, bandasku so zvyškom mlieka som mal ešte i vtedy v ruke) prestal dôverovať vo svoju schopnosť dohovoriť sa. Sadol som si na lavičku. Rozhodol som sa, že ešte chvíľu počkám, kým zavolám domov. Možno sa oneskoril. A dobre som urobil. Prešlo asi pätnásť minút, kým sa objavil v hale. ,,Héj, Jano! Seš tu? Sorry, že som sa opozdil vole, vždyť víš. Tí blbci ochrankáři mi nechtěli dovoliť projít. Prý dostali tip, že pašuju drogy." ,,Tu som!'' zrúkol som poriadne hlasno a zamával som obomi rukami nad hlavou. Predsalen tam bolo pol milióna ľudí, tak nech si ma všimne. Uspešne. Zreval: ,,Jedu, vole! Jenom počkej, ať se prosekám cez tychle idiotov. " A začal sa rozháňať obrovskou fialovou neforemnou taškou, nepochybne dôvodom, prečo ho podozrievali z pašovania drog. Ako som ho tak sledoval, bolo mi jasné, po kom som zdedil svoj zvyk mlátiť ľudí vreckom na úbor, aby som si zaistil lepší flek v šatni pred telesnou. Bratranec Štefan bol syn syna brata môjho starého otca, čiže prakticky bratranec z druhého kolena. Celým menom sa volal Štefan Bukovinský. Odišiel do Ameriky, keď mal osemnásť rokov, čiže pred dvoma rokmi. Dodnes si nenašiel poriadne bývanie, tak býval v hoteli. Angličtina nebola jediný jazyk, čo sa v Amerike naučil. Býval v akomsi východoeurópskom gete a to úplne zničilo jeho slovenčinu. Jazyk, ktorým rozprával, keď hovoril so Slovákmi bol čímsi medzi češtinou a slovenčinou. Strýko hovoril, že občas prešiel aj do polštiny, či ruštiny. Inak to bol pomerne nenápadný chlapík. Mal svetlé vlasy, nebol vysoký, ani neholil sa práve často, hoci by mu to bolo treba. Typ, ktorý väčšina žien na míle obchádzala. (Ja viem, znie to neuveriteľne, ale naozaj sme rodina.)
Po niekoľkých neúspešných pokusoch sa mu konečne podarilo prebojovať sa ku mne. Vtedy už ľudia vedeli, že je lepšie sa mu vyhnúť. Tresol mi päsťou do pleca. ,,Nazdar, kámo! Jaká bola cesta?" ,,Ušlo to.'' prehodil som a na efekt som si odpil mlieka. ,,Co to je za matroš?'' ,,Mlieko,'' povedal som. ,,Musel by si mať za dílera kravu, aby si také niečo mohol zohnať.'' Uškrnul sa. ,,No jo! Srandičky, srandičky. Davaj! Mali by sme ísť. V týhle zimě mi zamrzne motor a nenaštartujeme.'' ,,Dobre!'' vzdychol som a zdvihol som kufor. ,,Objednal si mi poriadnu izbu v tom tvojom hoteli?'' ,,Jo, nemaj strach! Je to štvorhviezdičkovej hotel. No víš, že v tej izbě moc nepobudneš. Na zajtra som nám vybavil takovou prácičku. Jestli odvedeme dobrou práci, dostaneme prý padesát kilo. A jestli bude klient nadmíru spokojenej, tak i víc.'' (Ja viem ako to muselo vyznieť, ale nie je to to, čo si myslíte. Ak niekto čítal nápis na plagáte, tak pochopí...) Na chvíľu sa odmlčal a potom dodal. ,,Doufám, že se nebojíš nebezpečí.''


Pokračovanie nabudúce...

Nové Janove príbehy

3. march 2014 at 17:45 | Jano, kto iný
Zdravím všetkých fanúšikov mojich príbehov. (Môžem vás uistiť, že nie som blázon a ľuďom, ktorí neexistujú sa nezdravím. To znamená, že nejakých musím mať.) Ak ste naozaj fanúšikovia, určite ste si už všimli plagát na nové časti, ktorý vyrobil, aj na náš blog nacapil spoluautor tohoto blogu, Sartre. Toto je len informačný článok, ktorý sa týka iba toho, že nejaké diely vôbec budú, takže žiadne spoilery sa nekonajú. Sartreho plagát vám musí stačiť. Inak poviem len toľko, že by som rád zlepšil kvalitu svojich príbehov. Príbeh, ktorého keď ste boli súčasťou, tak pociťujete nepotlačiteľnú chuť sa do niečoho zahryznúť bol len začiatok. To, čo príde, bude iná liga. Tu ponúkam stručný prehľad vecí, na ktoré sa v nových dieloch môžete tešiť:
  • Nové postavy
  • Aj jednotlivo pomenované epizódy (snáď to neoľutujem, naposledy som to s tým názvom tak trochu prehnal, musím vymyslieť niečo kratšie.)
  • Vtipy a typický Janov rozprávací štýl (viem, že všetci fanúšikovia, ktorých mám to čítajú iba kvôli nemu)
  • Viac epizód ako v pôvodnom príbehu
  • A nakoniec malý spoiler, (nemám pevnú vôľu.) Veľa, ale naozaj veľa....HOKEJA!
...Predpokladám, že najbližšia epizóda by mala výjsť v priebehu tohoto týždňa. Chcel by som ju stihnúť napísať ešte predtým, ako pôjdeme na lyžiarsky. (Ale ako som už spomínal, nemám pevnú vôľu, takže neviem, čo z toho bude.) Jednoznačne sa máte na čo tešiť.

Nový diel o Detektívovi Janovi!

3. march 2014 at 17:13 | Sartre- Blog Master

Tak a je to tam váš Blog Master. To predošlé bol omyl.

Nový diel

3. march 2014 at 17:10 | Sartre- Blog Master
Tak a je to tam váš Blog Master.

Where to go next