February 2014

Dotazy

19. february 2014 at 19:49 | Jano
Do komentára pri tomto odkaze prosím píšte všetky nejasnosti, ktore sa v príbehu vyskytli.

Príbeh, ktorého keď ste boli súčasťou, tak pociťujete nepotlačiteľnú túžbu sa do niečoho zahryznúť - Veľké finále

19. february 2014 at 19:41 | Jano |  Janove príbehy
(Dúfam, že ste si už aspoň niektorí domysleli, čo značí ten názov)

Tak. Ak sa nájde niekto, kto poctivo čítal moje príbehy, dočkal si sa. Veľké finále s rozuzlením, koncom a všetkým, čo k tomu patrí je tu. Už si ho len prečítať a potom hurá na ďalší príbeh. Snáď budete spokojní.

Bol celý prešedivený. Vlasy po plecia, brada snáď ešte dlhšia ako tie vlasy a aj tvár mal takú akúsi šedivú, ak si to viete predstaviť. Usmial sa, keď videl ako do seba džgám ten kus suchécho chleba a povedal: ,,Aj ja som bývaval taký nenásytný, keď sa to začínalo." Ja som mu neodpovedal, lebo som mal plné ústa, len som sa snažil prikývnuť, ale mám pocit, že ani to nevyzeralo bohvieako, keďže mi pritom polovica chleba, čo som žul vypadla z úst rovno na stôl.
Keď ma tí dvaja somári zobrali z tej pasce, strčili ma do kufra. Bol som sčasti pri vedomí, takže si to pamätám, ale dosť ma tie anestetiká vzali. Točila sa mi hlava, nemohol som sa poriadne hýbať, nerozumel som, o čom sa rozprávajú a chvíľami sa mi dokonca zdalo, že sa plavím na lodi a namiesto tých dvoch sedeli vpredu v aute Timon a Pumba z Levieho kráľa. Neviezli sme sa dlho (súdim podľa toho, kam sme došli, nebol som v stave, aby som to sám dokázal odhadnúť.) Keď sme zastavili, už som sa pomaly spamätával. Cítil som, ako ma jeden z nich, asi Igor vyhodil z auta vovliekol ma cez dvere do akejsi chaty. Potom povedal tomu druhému: ,,Vyber kazajku. Tu ho necháme. Nemám chuť nechať ho doma v pivnici. Ešte by zavýjal. Vieš predsa, že mám problémy zo spánkom.'' Igor sa zarehlil a nešetrne ma šmaril do klietky. Opäť som stratil vedomie. Keď som sa prebudil, bol som už celkom fit. Naskladaný v malej kazajke, ale fit. Vedľa mňa ležala miska pre psa plná vody s nápisom Asan a dno kazajky bolo vystlané slamou. Chytil som jeden celkom pevný kus slamy. Somári, však uvidia, prečo mi kedysi v Mexiku hovorili El Houdini. Bez problémou som vypáčil zámku na zvieracej kazajke. Nebol to až taký problém, taká prehrdzavená zámka by povolila aj kebyže po nej trochu silnejšie tresnem. Nechcelo sa mi mordovať sa z dverami, tak som vonku vyliezol oknom. Nadýchol som sa čerstvého vzduchu. Až vtedy som spoznal miesto, kde som bol. Chaty pod Meštrovou. Suchá dolina. Ak tu vbehnem do lesa, nemusel by ma už nikdy nikto nájsť. Zdalo sa mi, že zviera vo mne sa zase prebúdza. Bola noc. Nad hlavou mi svietil mesiac. Ticho, ktoré panovalo medzi stromami ma vábilo. Preč od cesty. Preč od ľudí. Chcel som krv. Krv každého, kto by mi v tom chcel zabrániť. Bol by som sa rozbehol medzi stromi a dožil by som ako temný tvor zakrádajúci sa po lesoch, keby ma zrazu nezložil úder odzadu do hlavy.

Vtedy som sa ocitol tvárou v tvár tomu chlapovi. Ani neprehovoril, len ukázal na tanier, čo ležal predo mnou na stole. Sedel som vo veľkom kresle. Zrejme preto, lebo som bol omráčený a on nechcel, aby som mu odkväcol na podlahu. Ja som tiež nemal chuť sa s ním rozprávať. Bol som hladný ako vlk (príhodné, nie?) a potreboval som sa najesť. Reči prídu na rad neskôr. On mal asi podobný názor. Neočakával odo mňa, aby som rozprával. Avšak on sa vyrozprával do sýtosti, kým som jedol. ,,Poznám iného vlkolaka, keď ho vidím.(vtedy mi prvýkrát zabehlo) Odkedy som vzal toho čudáka do podnájmu,videl som ich veľmi veľa. Účet mal na meno Jozef Mach, ale bol až podozrivo opatrný. Aj mne zaplo, keď som videl, ako sa prehnane chráni. Povedal som si, že je to len obyčajný paranoik. Neškodný človek. Nikdy na mňa nepôsobil ako zloduch, alebo také niečo. Istý cas som dokonca veril, že je len nejaký človek, ktorý využil program ochrany svedkov. Ale neskôr som zistil, prečo sa skrýval. Raz, keď som v noci šiel vyžierať chladničku, počul som z jeho izby vrčanie. Nazrel som cez kľúčovú dierku. Predtým som sa čudoval, prečo si dal na izbu namontovať tie antivkamačské dvere a zatarasiť okná. Určite vieš, čo som tam videl. Človeka, ktorý to nečaká taký pohľad odrovná. Začal som pátrať, až si moje úsilie všimol jeden lovec vlkolakov. Jeho meno bolo Hanz Müller. Vysvetlil mi, o čo ide. Povedal, že je to hľadaný vlkolak Martin Andrássy, známy tiež ako Morfeus (opäť sa mi chlieb zapriečil v hrdle) Rozhodli sme sa, že ho chytíme, ale prerátali sme sa. Chceli sme si naňho počkať v lese, v ktorom sa diali podozrivé veci, takže sme usúdili, že ho nájdeme práve tam. Mali sme každý po puške so striebornými guľkami. Vlkolaci sú tvori z mäsa a kostí, takže na nich obyčajné náboje zaberajú, tak ako na každé iné zviera, alebo človeka, no hovorí sa, že voči striebru sú ešte omnoho bezbrannejší. Akoby naň všetci mali alergiu, či také čosi. Ale ako hovorím, prerátali sme sa. Prikradol sa k nám odzadu a Müller spanikáril. Otočil sa a chcel ujsť. Vlkolak sa rozbehol za ním. Vrhol sa naňho. Nikdy nezabudnem na to, ako kričal, keď ho vlkolak zaživa trhal na kusy. Ešte aj dnes mi behajú po chrbte zimomriavky a nemôžem spávať, keď si na to spomeniem. Mal som ujsť, možno by ma nechal tak, ale ja som sa zachoval ako idiot. Chcel som Müllera zachrániť a to bola najväčšia chyba môjho života. Aj tak mu nebolo pomoci. Takto ma uhryzol. Stihol som ho zraniť. Stal som sa tým, čím bol aj on. Ušiel som. Nielen odtiaľ. Opustil som celý svoj život. Utiahol som sa sem. Po nociach, keď sa to vo mne derie na povrch vládnem týmto lesom. Ďaleko od ľudí. ''
Na chvíľu sa odmlčal. Ja som stále jedol, takže hoci som mal kopu otázok, zavládlo ticho, ktoré len kde-tu prerušil nejakou poznámkou (som rád, že ste si spomenuli na začiatok príbehu, aspoňže čítate pozorne) Postupne som dožul. Chlieb som zapil hrncom čaju. Konečne som prehovoril. ,,Viete niečo, čo by mi mohlo pomôcť?" On na to: ,, Len sa pýtaj. Ak budem vedieť, poradím ti.'' ,,Hm...Takže na začiatok. Lovci vlkolakov sú vlastne lovci odmien, je tak?'' Prikývol. ,,Kto im dáva tie odmeny?'' Poškrabal sa po brade. ,,Existuje jedna organizácia, IFTVH, čiže International Fond To Verewolfs Hunt. Jej najbližšie sídlo je tuším v Žiline.'' Pokýval som hlavou, akože chápem. ,,A čo oni robia s chytenými vlkolakmi?'' Zamyslel sa. ,,Nuž,'' začal ,,Povedal by som, že nič mimoriadne. Nepopravujú ich, ani nič také. Len ich strčia niekde, odkiaľ sa nedostanú a nadopujú ich antidepresívami. Tie zaberajú, proti tomu, aby sa človek nahneval až tak, že sa premení. Vieš ako. Určite sa ti už stalo, že si sa premenil cez deň a ....'' prerušil som ho. ,,Rozumiem. Je to ako v tom filme. Hulk. Ten sa tiež menil, keď sa naštval.'' ,,Hej, asi tak,'' prisvedčil. ,,Potom tu je ešte mesiac. O vlkolakoch je známe, že ich premenu zapríčiňuje mesiac. Proti tomu zase majú prášky na spanie. Vieš ako, keď spíš, ťažko budeš vystrájať, ale musia ich do človeka vtlačiť fakt veľa. Aby nebol námesačný.'' Výborne-povedal som si. Dozvedel som sa ako sa zariadim. Dúfam len, že antidepresíva a prášky na spanie nie sú na lekársky predpis. Ale on ešte pokraćoval. ,,Ja som sa im ale nikdy nechcel vydať. To by som radšej skapal. Ktovie kam by ma zašili. Dakde do väzenia, alebo snáď na nejaké ešte horšie miesto a napokon dosť pochybujem, že tie antidepresíva podávajú v práve prijateľných množstvách. Nemôžu si dovoliť podať ich primálo. Ale priveľa, to je o inom...Urobia z teba zeleninu a ty ani necekneš.'' Zhlboka sa nadýchol. ,,Máš na mňa ešte nejaké otázky?'' ,,Áno. Povedzte mi. Ste ochotný pomáhať vlkolakovi, ktorí sa chce postaviť dvom lovcom vlkolakov, aby zachránil iného vlkolaka?'' Prikývol. ,,Rád.'' ,,Dobre. Vymyslel som plán. Máte auto.'' Zasmial sa: ,,Áno, mám.'' ,,A zbraň?'' Uškrnul sa od ucha k uchu. ,,Povedz mi chlapče. Aký je ten tvoj plán.''

Zaparkovali sme pred domom lovcov príšer v Okoličnom. Stisol som v ruke ľahkú pištol, ktorú mi ten chlap požičal. Vážne, veď som ani nevedel, ako sa volá. Než som sa ho stačil spýtať, ozval sa slabým, nerozhodným hlasom. ,,Si si istý, ze to chceš urobiť?'' ,,Nie, ale už som sa rozhodol.'' odvetil som. ,,Ale vieš, že to nemá zmysel. Tým, čo chceš urobiť bojuješ proti lovcom vlkolakov, ale zároveň im nahráš do karát.'' oponoval mi. ,,Možno. Vlkolakov treba vynietiť. Povedali ste, že ich na svete už nie je veľa (naozaj to hovoril. Bolo to, keď sme išli v aute, ale nechce sa mi toľko písať. Okrem toho nevravel naozaj nič dôležité.) Nech to už spravia. Ja sa im nebudem stavať do cesty. Ale oni sa pistavili proti mne a mňa nezavrú do žiadnej basy. Zachránime Alexa, spravíme, čo máme spraviť a vypadneme.'' Prikývol: ,,Dobre.''
Vybehli sme z auta. Vylomil som zámku a vtrhli sme dovnútra. On bežal po schodoch nahor, aby zneškodnil ženskú a toho protivného chlapa a ja som zbehol do pivnice zachrániť Alexa. Nebol veľmi prekvapený, keď ma videl,(ostatne bol celý nedopovaný antidepresívami, takže jeho slová na privítanie boli čosi ako ,,ééumh,'' ale až tak ma to nemrzelo. Poďakuje mi tak, ći tak neskôr a na zreteli som mal dnes ešte oveľa viac, ako ten pôvodný milión.''
Vbehli sme (no, skôr som ho vovliekol) do izby, kde ten chlap, ktorého meno dodnes nepoznám držal v šachu oboch tých lovcov príšer. Nemali pri sebe žiadne zbrane, na sebe mali len župany a ten chlap nás prebodával rovnakým ľadovým pohľadom, ako mňa vtedy, keď spoznal, že som vlkolak. Vtedy bol vo výhode on, no dnes to bolo našťastie naopak. (Vážne netuším, čo sa tam predtým dialo, ale nikto neprejavoval prílišnú chuť mi o tom porozorávať.) ,,Čo chcete?'' zrúkol. Neodpovedal som. Namiesto toho som požiadal toho chlapa z Podmeštrovej, aby mi podal pištol. Namieril som ju na ženskú. Ani jeden z nich sa nepohol. Chlap z Podmeštrovej ich zatiaľ zviazal. Prešli sme k druhej časti plánu. Hodil som mu injekčnú striekačku s mojou krvou (Branie krvi v idúcom aute je vrcholne nepríjemná zálezitosť.) a obom, ženskej aj tomu chlapovi ju pichol do ramena. Bolo to menej okaté ako ich uhryznúť a navyše sa nikto z nás nemusel premeniť. Chlap cestou autom spomínal, že v čase premeny sa telo tak trochu zblázni. Človek cíti zranenie inak ako by mal, alebo cíti zranenie, ktoré vôbec nemá, či také čo má necíti vôbec. (Tak to bolo aj s tým postrelením na ramene, z ktorého nič nebolo aj s tým krvavým predlaktím, s ktorým som sa zobudil vtedy v lese.) ,,Dobre, tak čo teraz s nimi. Určite sa teda nedá vycítiť, že clovek je vlkolak? (Ďalšia vec, ktorú spomínal cestou. Vravel som, že nepovedal nič dôležité, ale čo už, zvykajte si. Ale sľubujem, že táto bola posledná.)Ako ste ma potom odhalili vy?'' Uškrnul sa. ,,Ja som si tým prešiel, pochopiteľne, že som u teba spoznal príznaky. Okrem toho. Určite mi odmenu za nich nevidá dajaký vlkolak. Toľko slobody by žiadnemu nedali.'' ,,Dobre, už choďte, nech je to čím skôr. Nikdy neviete, čo sa môže pokaziť. Nezabúdajte, že polovica je moja.'' ,,Maj sa chlapče! Uvidíme sa.'' zakričal za mnou ešte a zabuchol dvere na aute. Otočil som sa na Alexa, ktorý bol stále pod vplyvom antidepresív. ,,Tak Alex. Je nedeľa, pol jedenástej večer. Už aby sme šli domov.''

Na druhý deň som už aj normálne šiel do školy. Doma si ani nevšimli, že som na celý deň zmizol. Sestra vraj zabudla na lyžovačke čosi dôležité, (náušnice, alebo inú čačku) a nechceli ma tak skoro ráno budiť. Len mi napísli lístok, že išli a že sú hneď späť. To ale netušili, že tam budú celý deň, lebo sestra sa zaťala a odmietla ísť bez toho, co tam zabudla domov. Prišiel som síce o niečo neskôr ako oni, ale vyhovoril som sa na to, že som šiel doliať psom vodu. Tú noc som sa už nepremenil, lebo som si zobral pát práškov na spánok z tých, ktoré tí lovci vlkolakov pchali do Alexa. Neskôr som na internete našiel jedného dílera, od ktorého som ich objednával. O peniaze som nemal núdzu. Na môj nový účet na Kajmaních ostrovoch pribudli dva milióny dolárov (neorepočítaval som to na eurá, ale vážne to nebolo málo.) To bola moja polovica odmeny za dvoch vlkolakov odovzdaných IFTVH. Veru som z toho nevyšiel najhoršie.

The End

Príbeh, ktorého, keď ste boli súčasťou, tak pociťujete nepotlačiteľnú túžbu sa do niečoho zahryznúť 5

14. february 2014 at 19:05 | Jano |  Janove príbehy
V priebehu týždňa uverejnili liptovské noviny MY článok s názvom:
,,Do lesov v okolí Liptovských Matiašoviec sa vracajú vlky. Domáci našli za dedinou dve roztrhané ovce.''
Nezávislí týždenník Matiašovecký hlas zasa písal:
,,Besnota v našich lesoch. Obyvatelia Liptovských Matiašoviec kvôli vlkom nevychádzajú z domov.''
Ďalší týždeň sa v ňom ešte objavil článok:
,,Nezvestný zálesák objavený. Zvery ho zožrali celého. Našli sa len čižmy s kúskami nohy, ku ktorým sa im nepodarilo dostať.''
.....hoci pre mnohých toto čudesné vlčie správanie ostáva záhadou. V tomto príbehu odhalím, čo za tým stálo. Dámy (vlastne ani neviem, či tu nejaké dámy máme. Ale ak Renda nie je v skutočnosti ten, za koho sa vydáva, radšej to tu dám, nech sa neurazí) a páni. Piaty a predposledný diel príbehu o vlkolakoch práve začína.

Otvoril som oči. Pomedzi spleť konárov, asi smrekových som videl slnko. Dobre, teraz sa postavím. Zaprel som sa ramenom do mäkkého machu, v ktorom som ležal. Postaviť sa mi nepodarilo. Keď som zistil prečo, zatočila sa mi hlava. Celé predlaktie pravej ruky aj pravý bok mi krvácal. Chytil som sa ľavou rukou konára, ktorý mi rástol priblizne pol metra nad pásom a z menšími problémami som napokon vstal. Potreboval som zistiť, kde sa nachádzam. Rozhliadol som sa okolo. Ziaden orientačný bod, z ktorého by som mohol vyjsť. Iba stromy. Chvíľu som blúdil, až som vyšiel z lesa. Ocitol som sa na vrchole pomenšieho holého svahu, takže bolo vidieť celkom ďaleko. Naľavo som videl Trnovev. Oproti na horizonte sa črtala Mara a pred ňou Beňušovce. Po ľavej ruke som mal Matiašovce a Fajčíkov sad. Dobre, takže čo teraz? Poprezeral som si ranu a usúdil som, že to nebude nič vážne, aj keď to bolelo ako čert. Pôjdem domov. Alebo nie? Bol som vlkolak. Čo som mal robiť? Mal som ísť domov a pri najbližšom splne mesiaca ich všetkých zožrať? Od brucha sa mi opäť začal dvíhať hnev a zmocnil sa ma pocit, aký som mal naposledy, keď som chcel zabiť tú ženskú. Nerozumel som tomu ako to. Nebol spln, ba dokonca ani noc. To však len umocnilo môj hnev. Zase som sa cítil ako zviera. Moja mysel sa opäť zmenila. Odbehol som do lesa.

Otvoril som oči. Nadomnou konáre, cez ktoré presvitalo slnko. Okolo mňa bola krv. Nezažil som toto už? Nie, vtedy to bolo iné. Toto nebola moja krv. Skoro ma porazilo, keď som zistil, že vedľa mňa leží zdochnutá ovca. Celá zakrvavená, jej vnútornosti boli rozhádzané po okolí. Celý som bol od jej krvi. To ja som ju zabil. Z nejakého dôvodu som sa za bieleho dňa premenil. Je to normálne? Zhlboka som sa nadýchol, aby som sa upokojil. Jasné, že to nie je normálne. Som predsa vlkolak. Nič z tohoto nie je normálne. Čo budem teraz robiť? Znova som si položil tú otázku. Budem blúdiť po lesoch do konca života? To som nechcel. Toľko vecí som ešte chcel vidieť. Ale ako sa vlkolak môže začleniť do normálneho života? Kráčal som po lese a uvažoval ako vyriešim túto situáciu, aj keď sa na prvý dojem nedala vyriešiť. A odrazu...Stupil som do prázdna. Padol som do zamaskovanej pasce. Nie! Chytil som sa za hlavu. Toto nie! Naštval som sa. Zase. Zviera vo mne sa prebudilo. Kmásal som povrazy, v ktorých som bol zamotaný, ale len čo som sa zamotával ešte viac. Hrýzol som do nich. Brechal som, vyl som. Dával som svetu najavo, ako ho nenávidím.

Netuším ako dlho som bol v tej pasci, ale pravdepodobne dosť dlho, lebo obloha bola oranžová, rovnako ako vtedy, keď som sa prvýkrát prebudil v lese. Prešiel jeden celý deň, ak nie viac. Celý ten čas som bojoval sám so sebou. Raz som bol zviera a kmásal som povrazy a o chvíľu som to bol opäť ja a čakal som zmierený so svojím osudom. A tak sa to striedalo stále dookola.
Bol som akurát sebou, keď som začul, že prichádzajú. O chvíľu som počul uz aj hlasy. Prvý hovoril: ,,O čo sa stavíš, že tam niečo bude?'' ,,Nič tam nebude Igor. Zamaskovaná diera? Čo je to za nápad? Ako hovorím, to funguje len v animákoch.'' oponoval mu druhý. ,,Pffff!'' Chvíľu kráčali potichu, kým nedošli k jame, kde som bol uväznený. Ten prvý, Igor nahlas vykríkol: ,,Vidíš? Niečo tam je!'' Ten druhý na to: ,,Ty idiot! Veď to je človek!'' ,,Počkaj pozriem sa...'' ,,Chytro ho vypusťme! Chceš mať problémy s políciou? Akoby nestačilo, že sme pytliaci.'' povedal ten druhý, vtom mu docvaklo: ,,Počúvaj Igor, teraz nás počul a môže nás bonznúť polícii. Teda nie Igor, chcem povedať....Hmm...Bernard.'' ,,Netrep!'' okríkol ho ten prvý. ,,Čo nevidíš ako vyzerá? Toto istoiste nie je obyčajný človek. Toto je skôr divoch.'' Takéto rečičky sa mi bohvieako nepáčili. ,,Divoch? To ako Tarzan? Alebo Mauglí?'' Spýtal sa ten druhý. ,,Nebuď hlupák.'' ticho povedal Igor ,,Ale také veci sa stávajú. Nepočul si o Amale a Kamale? Tých dievčatách, čo ich vraj vychovali vlky, alebo o nejakom podobnom prípade?'' ,,Ale to sa stalo v nejakej divej a exotickej krajine. Nie u nás.'' pochyboval druhý. Igor pokrčil plecami. ,,Je tu. Alebo nie? Máš snáď nejaké iné vysvetlenie?'' Nemal. Namiesto toho sa spýtal: ,,Čo s ním urobíme?'' ,,Zoberieme ho so sebou a zavoláme niekoho, nech sa na neho pozrie. Mohli by z toho byť aj celkom pekné peniaze, kebyže ho predáme dákym vedcom na výskum. Zobral si tú uspávaciu pušku?'' Druhý si prekutral vetrovku. ,,Myslím, že som ju nechal v aute. Vrátim sa po ňu.'' Igor prekrútil očami. ,,Nie ty idiot. Síce si ju zabudol, ale ja som ju zobral. Nabudúce nezabudni. Na! Tu máš! Strieľaj!'' Vzal si pušku a vystrelil. Moje vlčie ja nadomnou zase získalo prevahu. Krútil som sa, štekal a vrčal. Snažil som sa ujsť. O chvíľu som stratil kontrolu nad svojím telom. Zotmelo sa mi pred očami.

.....Ako celý príbeh dopadne sa dozviete vo veľkom finále, príbehu č. 6

Príbeh, ktorého keď ste boli súčasťou, tak pociťujete nepotlačiteľnú túžbu sa do niečoho zahryznúť 4

14. february 2014 at 19:02 | Jano |  Janove príbehy
(Toto je naposledy, čo som dal príbehu taký dlhý názov, komu sa to má chcieť písať)

Menil som sa. Bolo to cítiť. Čuch som mal odrazu neporovnateľne lepší. Cítil som pach mŕtvych kráv z kožených poťahov v aute, benzín z motora aj prenikavý smrad vlkolačej mrciny, ale zo všetkého najhorší bol parfém tej ženskej. Už aj tak ho na seba nakydala viac než bolo zdravé, no z miliónkrát zosilneným čuchom to bolo na nevydržanie. Nanešťastie to nebola jediná zmena. Krútila sa mi hlava, zatmievalo sa mi pred očami a tancovala mi pred nimi kopa oranžových svetielok. Boli sme na výjazde z kruhového objazdu, keď mi zrazu stiahlo žalúdok. V nose som zacítil zápach krvi. Pozrel som sa na ženskú. Rozmýšľal som, aké by to asi bolo, kebyže jej zahryznem do krku. Ako by jej praskli tepny a ako by moje ústa zaplavila jej sladká krv. Aká rozkoš by bola vyhasiť jej život...Neviem ako som pritom vyzeral. Pozeral som sa na ňu. Celý som sa chvel, sťažka som dýchal a možno som si aj oblizol pery. A odrazu: BUM! Facka. Ženská skríkla: ,,Neviem, čo si o mne myslíš, ale ja nie som žiadna lacná fľandra! Toto si ja nenechám a určite nebudem....'' Nezareagoval som, ale jej to asi ani neprišlo divné. Touto svojou (z jej pohľadu) prehnanou, ale typicky ženskou reakciou si pravdepodobne zachránila život, lebo som po tej facke precitol aspoň na takú úroveň, že som sa vedel ako-tak ovládať. O chvíľu sme boli v ich rezidencii v Okoličnom. Povedal som si: Tak, čo teraz? Je pol šiestej, takže už mi netreba vydržať až tak veľa. Snáď sa zvládnem dovtedy nepremeniť. Vezmem si svoj milión a hneď odbehnem domov. To s tým svojím vlkolactvom už hádam potom dáko vyriešim. Vystúpil som z auta. Ten chlap nás už čakal na verande. Najprv oslovil ženskú: ,,Chytili ste ho?'' Ženská prikývla. ,,Výborne, zlato.'' Potom sa pozrel na mňa. V očiach sa mu nebezpečne zablyslo. Ani sa neotočil a pomalým rozvážnym hlasom ženskej oznámil: ,,Hej, zlato. Tento víkend bude zrejme plodnejší než sme čakali. Traja vlkolaci za tri dni, tomu sa teda hovorí úlovok. Za takéhoto bažanta síce nebude vysoká odmena, ale vieš, ako sa hovorí. Radšej mať málo ako nič.'' Ženská bez slova vytiahla pištol. Vzkypel vo mne hnev. Ako sa opovažujú. Odrazu som videl na červeno. K neuveriteľnému čuchu sa pridal aj sluch. V rukách som pocítil silu. Videl som dvoch človiečikov pred sebou, ale stratili veľa zo svojej hrozivosti. Ako sa opovažovali va mňa mieriť zbraňami? Spustil som ruky k zemi. Pocítil som túžbu zakrútiť tými ich krehkými krkmi. Zrazu ženská vystrelila. Zacítil som ostrú bolesť v ramene. Zakňičal som. Všetka krvilačnosť zo mňa zmizla. Chcel som utiecť. Zaliezť niekde do kúta a zbierať sily. Vyrazil som vpred. Rovno oproti tej ženskej. Ešte nestihla nabiť. Skočil som. Vystrela ruky od seda v obrannom postoji, ale ja som sa na ňu nevrhol. Preskočil som ju. Utekal som preč. Preč od ľudí, ktorí ma chceli zabiť. Za mnou sa ozvali ešte dva výstreli, no ani jeden ma netrafil. Neotáčal som sa. Skákal som cez ploty a cez priekopy. Okolo mňa bol svet a ja som cítil, že ma nenávidí. Nad hlavou mi svietil mesiac a hviezdy, ktoré ma pálili. Bol zo mňa temný tvor, ktorý žije v tieňoch. Sám, zlý a úlisný. Zavyl som a odpovedala mi ozvena. Bol som nenávidený ľuďmi. A sám som nenávidel.

...Pokračovanie nabudúce

Príbeh, ktorého keď ste boli súčasťou, tak pociťujete nepotlačiteľnú túžbu sa do niečoho zahryznúť 3

14. february 2014 at 18:56 | Jano |  Janove príbehy
Zamierili sme do hlbokého lesa. ,,Čo to je vlastne za pascu?'' spýtal som sa celý roztrasený. ,,Je to jednoduché.'' odpovedala mi. ,,Ešte cez deň sme nahackovali databázu ochranárov vydier. Previedli sme menšie úpravy, takže spoznáme, keď niektorú napadne a vudáme sa tam.'' ,,Ako spoznáte, že tú vydru napadol vlkolak. Myslel som, že taká databáza, to je len to, že na každú vydru nacapia sledovacie zariadenie-plošticu, a potom im na tej mape bliká, kde tá vydra je. Že za tým nie je nič viac.'' Nepočkal som ani na jej odpoveď a pustil som sa do rozprávania jednej historky, čo ma práve napadla: ,,Jeden kolega môjho otca raz takto sledoval medvede. To, že medveďa zastrelili pytliaci sa dozvedel, až keď videl ako sa medveď pohybuje stotridsiatkou po dialnici.'' Pozrel som na ženskú, či sa jej náhodou neuráči mi to konečne vysvetliť, ale vytrvalo čušala. ,,Pcha! Dobrovoľne som sa rozhodol, ze vám budem pomáhať. Snáď by vás nezabilo, kebyže mi niečo aj poviete.'' Namiesto odpovede mi vtisla do ruky akýsi prístroj. ,,Na!'' ,,Čo to je?'' ,,GPS! Drž to vysoko nad hlavou, keď to zacne blikať, povedz mi.'' ,,A....'' ,,Mlč, potrebujem ticho!'' okríkla ma.
A tak sme chodili krížom-krážom po lese. Unikalo mi síce prečo, ale povedzme, že to malo nejaký zmysel. Išli sme po úplnej tme, potkýnajúc sa o korene a je som navyše niesol GPS, čo nebolo nic príjemné, lebo v lese nebol signál, tak som musel chodiť po špičkách s rukami nad hlavou a pekelne sa napínajúc v chrbte, aby som zachytil aspoň jednu čiarku, ktorá ako na protiveň, nech som robil, čo som robil, stále mizla. Hodinky ukazovali päť ráno a ja som si už asi po miliônty raz predstavoval, ako tú sprostu mašinu hodím o zem a ako tej protivnej zenskej zakrútim krkom, keď GPS-ka začala pípať. Ženská pribehla a vychmatla mi ju z ruky. ,,Je pol kilometra východne od nás.'' skonštatovala a rozbehla sa. Musel som skutocne rýchlo vyštartovať aby som ju dobehol. ,,Hej, a keď uz mám byť návnada, poviete mi aspoň, na čo sú mi tie náboje?'' ,,To nie sú náboje ty idiot, to sú nádobky s rozomletym striebrom. To odstrašuje vlkolakov.'' Potom povedala ešte čosi, čomu som nerozumel, lebo ma začalo pichať v boku a ona utekala neuveritelne rýchlo. Po chvíli som sa vynoril z lesa a ocitol sa na pláži. Zenská tam stála a otvárala akúsi nádobu. ,,Nikde žiaden vlkolak.'' povedal som. Ona na to: ,,Práve ho vábim'' ,,Ako?'' zaujímalo ma. ,,Pach mrciny. Obsah tejto skatulky sme veľmi lacno kúpili od jednej skolskej jedálne v Palúdzke. (táto informácia ma neprekvapila ani zďaleka tak, ako to, čo sa stalo potom. Predsalen, naša školská jedáleň bola na taký obchod ako stvorená.)
Zrazu sa objavil vlkolak. Vybehol z lesa a rovno sa vrhol na mňa. Hrdinské posledné slová: áááá! Vlkolak! Prebehlo mi hlavou, ze vôbec nevyzerá ako vlk. Bol to hrôzostrašný človek. Oči mu svietili ako mačke, mal ich podbehnuté krvou a na tvári mal výraz ako šialenec. Siahol som po jednom z tych nábojov, skatuliek so striebrom či čo to bolo, ale to som uz bol na zemi. Chytil som vlkolaka za čelo. V kazdom dobrom horore vám povedia: Nedovoľ, aby ťa vlkolak uhryzol! a ja som mal teraz toho plnú hlavu. Zacítil som jeho dych na krku. Odporný. Ako zo zlého sna. Vystrel som aj druhú ruku, aby som sa bránil. Chyba. Cvakli mu zuby. Uhryzol ma. Ozval sa výstrel. Preletel tesne vedľa a skoro ma trafil do boku. Vlkolaka tona okamih zmiatlo. Pokúsil som vyslobodiť, ale všimol si ma. Počul som ako ženská nabíja pištol. Vlkolak sa napriahol na ďalší útok. Traf ho, preboha ženská, traf ho!-pomyslel som si. Bác! Vlkolak padol ako podťatý. Musim ale povedať, ze by som z toho mal ovela väčšiu radosť, kebyze by nebol padol rovno na mňa. Rýchlo som ho odvalil preč. Ženská zašveholila: ,,Máme ho!'' Ja som iba vzdychol. ,,Uhryzol ťa?''spýtala sa. Že či ma uhryzol? Uhryzol a bola to jej chyba. Ale bola to lovkyňa príšer, dopadol by som ako Alex, kebyze jej to poviem. Čo Alex! Ten na tom bol ešte dobre. Pokojne som mohol skončiť ako ten chudák, ktorého zdochlina mi ležala pri nohách. Povedal som: ,,Nie, neuhryzol.'' a hryzanec na ruke som si schoval pod rukáv. ,,Pomôžeš mi ho odniesť do auta.'' povedala. Súhlasil som. Uhryznutie budem riešiť potom. Teraz ma cakal milión eur

Pokračovanie nabudúce......

Príbeh, ktorého, keď ste boli súčasťou, tak pociťujete nepotlačiteľnú túžbu sa do niečoho zahryznúť 2

14. february 2014 at 18:51 | Jano |  Janove príbehy
V tomto dieli sa dozviete, čo sa stalo potom cez víkend
Začnem tým, čo sa dialo v nedelu o 2. ráno. Pred bránou na štrkopiesky stál jeden idiot. Mrzlo až trešťali kosti, aj všetky zvieratá sa poskrývali, len on jediný bol vonku....Hádaš správne. Ten idiot som bol ja. Dych mi primŕzal na nose a niektoré (bližšie nešpecifikované) časti tela som si necítil. Keď som sa na to už chcel vykašľať, objavilo sa to, na čo som čakal. Tmu pretali reflektory auta. Zastavilo predo mnou a vystúpila z neho ženská. Povedala: ,,Ani som neverila, že ešte prídete." ,,Ani ja nie, ale akousi záhadou ste ma dokázali presvedčiť, na hocikoho iného by som sa isto vykašľal.'' Paf! Akosi čudne sa na mňa pozrela a ja som pochopil ako to muselo znieť. Z toho chladu mi mäkol mozog. Nie, to je vlastne blbosť. Skôr som bol od toho trochu natvrdlý. ,,Nevadí,'' sykla. Nechápem čo myslela tou poznámkou, ale čo narobím. ,,Poďme na to. Za denného svetla ho nenájdeme.'' zahlásila a hodila mi za hrsť lesklých nábojov. ,,A zbraň?'' zaujímalo ma. ,,Tú ti netreba. Ty budeš návnada.'' Ťažko som prehltol. Preboha, na čo som sa to dal.
.......Ale začnime pekne od začiatku.

Piatok večer ani celé sobotňajšie predpoludnie sa nič zvláštne nedialo. Až keď sme sa vrátili z lyzovačky, čo bolo asi o pol tretej, zazvonil mi telefón. Na displeji svietilo: Alex. Zdvihol som. Ozval sa ženský hlas. ,,Haló, vy ste Jano?'' ,,Áno, ja som Jano. Jano Glut (som Bond. James Bond) A vy ste kto?'' Tá na druhej strane len zachrčala a povedala ,,Príďte na hrádzu. Ku čističke. Hneď.'' Potom sa ozvalo zapár čudných zvukov: Gŕŕŕ! Bim! Haúúú! Tresk! A ženská položila. Chytro som na seba hodil vetrovku a zakričal na mamu, ze idem von (Nezabudni sa poriadne obliecť! Je zima.) a bežal som tam. Dobehol som tam poriadne zadýchaný. Vedľa čističky parkoval modrý Nissan. O kúsok ďalej stála tá žena. Bola to vysoká blondýna. Na hlave mala modrú čelenku, oblečenú koženkovú bundu, v ruke poloautomatickú pištol a pri nohách jej ležal Alex. ,,Kto ste? Zabili ste ho?'' spýtal som sa, aj keď to nevyznelo tak efektne ako som chcel (James Bond), lebo som sa nestihol vydýchať. ,,Ale kdeže. Je len omámený. Pomôž mi ho naloziť do kufra.'' povedala, akoby sa nechumelilo. ,,Nuz dobre.'' Keď bol v kufri, vyzvala ma, aby som nastúpil. Poslúchol som. Naštartovala auto a vyrazila. Išli sme až kamsi do Okoličného. Celú cestu usilovne ignorovala moje otázky. Zastali sme pri akomsi dome. Tam nás privítal asi 50-ročný bradatý chlap. Šupli sme Alexa do pivnice. Potom chlap prichystal čaj a všetci sme si sadli okolo stola v kuchyni. ,,Takže,'' začal som ,,poviete mi, o čo tu vlastne ide?'' Odpovedal mi ten chlap. Náš rozhovor vykreslím ako jeho monológ, lebo by som musel písať veľmi dlho, kym by som prepísal vsetky pochybovačné poznámky, co som mal počas jeho preslovu. Povedal: ,, Váš kamarát je vlkolak. Zistili sme to, keď sa šiel dať vysetriť ku lekárovi s tým, že ho uhryzol pes.(Takže klamal, keď mi tvrfil, ze náhodou padol lebke na zuby, ale to mi malo hned byť jasné) Keď sme ho našli, bol ako besný a napádal ľudí okolo. Ja a tu Irena (ukázal na tú ženskú) sme lovci príšer. Kedže je vlkolak váš kamarát, ten čo ho uhryzol tu musí byť tiež. Vy ste boli posledné číslo, na ktoré volal. Preto sme vás vyhľadali. Potrebujeme vedieť, čo viete.'' A tak som im povedal o onom incidente na ceste z Tesca. Pozreli sa na seba a obaja naraz vykríkli: ,,Cintorín! Morfeus! Vydry! Máme ho!'' Nechapavo som na nich pozeral, tak mi to ženská začala vysvetlovať. ,,Morfeus je jeden z najnebezpezčnejších vlkolakov sveta. Na jeho hlavu je vypísaná odmena dva milióny eur. Dostaneš polovicu, ak nám ho pomôžeš chytiť.'' ,,Milión eur? S radosťou!'' ,,Dobre,'' povedal chlap. ,,Liptovská Mara je odtiaľto blízko, však?'' Prisvedcil som. ,,Obľúbenou Morfeovou pochúťkou sú vydry. Ak je tu blízko vodná plocha, iste nemôže odolať. Nastražíme naňho pascu. Niekde tam sa stretneme zajtra o druhej ráno.'' ,,Napríklad pri štrkopieskoch,'' navrhol som ,,ale prečo tam pascu nenastražíme cez deň, keď nás tam vlkolak iste nenapadne?'' ,,Nevieš nic o vlkolakoch chlapče. A ani tá pasca nie je taká, ako si ju predstavuješ'' zazubil sa. Ešte sme chvíľu dolaďovali isté veci okolo toho, kde a kedy sa stretneme. Povedali mi, že Alexa nazatiaľ necháme v pivnici. V skole potom poviem, ze je chorý. Potom ma ženská odviezla na miesto, kde sme sa predtým stretli. Nechcel som aby ma viezla domov. Boli to predsa cudzí ľudia, ktorí uniesli Alexa a rozprávali mi neuveriteľne znejúce veci. Nevidel som dôvod, preco by som im mal veriť. Ale bola tu šanca (aj keď stále ešte mohli klamať,) že zarobím milión eur. A to som si teda nechcel nechať ujsť.

...Pokračovanie nabudúce

Príbeh, ktorého, keď ste boli súčasťou, tak pociťujete nepotlačiteľnú túžbu sa do niečoho zahryznúť

14. february 2014 at 18:21 | Jano |  Janove príbehy

(Ja viem, že je ten názov príliš dlhý, ale nechcel som hneď v nadpise vyzradiť pointu a prišlo mi to celkom vtipné)

Tento hrôzyplný príbeh sa začal minulý piatok. Ak sa pamätáš Sartre, vtedy sme boli v meste. Keď sme sa rozišli, ja a Alex sme šli domov. Od Tesca vedie do mesta len malý a nenápadný chodník, ktorý nie je ani poriadne osvetlený, ale ak nechceš ísť cez štvorprúdovku, kde nie je prechod, musíš ísť tadiaľ. Možno vieš, že asi 20 metrov od toho chodníka je taký pomenší cintorín s pár pomníkmi. Aby sme si skrátili cestu, strihli sme si to rovno cezeň (určite vieš kadiaľ, išli sme tade aj cestou tam, ešte všetci spolu. Pravda, to bolo za denného svetla...) Rozprávali sme sa s Alexom. Vravel, ako na neho ktosi zvalil, že podpálil Maru, ajo rozbil svoj posledný mobil, ako sa s kýmsi mlátil rovno na prechode.....zrazu som ho prerušil: ,,Alex, to ty tak fučíš?'' A on na to: ,,Nie, ale aj mne sa zdá, že som niečo po...Ááááááááá,'' začal odrazu kričať. Ja som sa zarazil. Spýtal som sa: ,,Alex? Si v pohode?'' Všimol som si, že asi pár metrov odo mňa niečo prebehlo a začul som, ako ktosi zastonal. ,,Alex?'' ,,Jano, pomôž mi!'' Ozvalo sa. ,, Kde si?'' ,,Tu...v tejto priekope, či čo to je.'' ,,Aha!'' zvolal som keď som ho zbadal vyvaleného v čomsi, čo vyzeralo ako čerstvo vykopaná jama. Ešte aj nepodupaná hlina bola naokolo. A zo zeminy v tej jame ako korene trčali...kosti. Najskôr ľudské, boli sme predsa na cintoríne. ,,Hej Alex, už som sa zľakol, že tie kosti sú tvoje.'' zahlásil som. ,,Nie, to som len spadol.'' Potom pokračoval. Hovoril niečo čomu som celkom nerozumel. Zachytil som však slová: zviera, oči, tma a punčocháče (hlavne tým posledným slovom som si nie úplne istý) Opýtal som sa ho; ,,Čože? Prepáč Alex, nerozumel som.'' A on na to: ,,Ale nič, to sa mi asi len niečo zdalo.'' Potom sme chvíľu pokračovali potichu. Mlčanie po chvíli prerušil Alex. Povedal: ,,Ale tá lebka čo tam bola, to bola riadna buča. Padol som jej rovno na zuby a ona ma ešte cvakla.'' ,,Počkaj. Čo? Ukáž!'' Zašli sme pod lampu a ukázal mi hryzanec. Vravím mu: ,,Počuj Alex, ale to je voláke divné, veď to je úplne ukážkové uhryznutie, kdeže ťa tak cvakne nebožtík, čo od spodu vonia fialky už tak dlho, že mu tie kosti tak vybielilo!'' ,,Veď tam bola jama, to mohol byť čerstvý hrob.'' protirečil mi. ,,Nie, kdeže! Také belostné hnáty by nemal, keby bol len zopár dní pod zemou, ten tam už dlho musí ležať. Ale ako by sa kosti dostali na povrch? Kebyže to je čerstvý hrob, tak by bol hádam ešte poriadne zakopaný a zo starého by sa tiež len tak ľahko nedostal. Pamätám si, že keď sme šli tam, všetky hroby boli v poriadku.'' ,,Možno ho niekto vykopal.'' rozmýšľal Alex. Ale ja som ho zarazil. ,,Pozeráš moc hororov, za chvíľu mi tu budeš ešte tvrdiť, ze sa vykopal sám. Podľa mňa ho skôr vyplavilo. Veď vieš. Voda.'' ,,Voda,'' zopakoval a prokývol. ,,To dáva zmysel.'' Šli sme ďalej a zrazu sa ozval Alex: ,,Necítis pizzu?'' Zastal som a zhlboka som sa nadýchol. ,,Veru nie...'' ,,Hmmm...ale vonia dobre. Určite to je salámová.'' ,,Cítiš pizzu, keď ja nie a navyse vieš rozoznať, čo je to za druh...To čo?'' nechápal som. ,,Neviem, ale to musíš cítiť. Tá vôňa úplne udiera do nosa.'' Pokrútil som hlavou. ,,Nie, naozaj necítim. Ale niečo na mňa lezie. To bude asi tým.'' ,,Asi.'' súhlasil. Medzitým sme došli k miestu, kde sme sa mali rozdeliť. ,,Tak čau. Stretneme sa trda v pondelok v skole.'' ,,Čau, hej tak v pondelok.'' Potom sa tak čudne zaškeril a povedal: ,,Túto noc určite nebudem spať. Mám toľko energie...'' Pokrčil som plecami. ,,OK, ale daj si to uhryznutie od mŕtvoli prešetriť. Nebola by žiadna sláva umrieť v dnesnej dobe na čierny mor. Čau!'' Tak sme sa rozlúčili. Pozrel som sa na hodinky a zistil som, ze mi za chvíľu začína seriál. Nevadí, povedal som si, domov uz doklusám, to stihnem! Utekal som len asi do polcesty, potom som už nevládal. Horšie bolo, že ked som este vladal a bezal som cez cestu, skoro ma zrazilo auto donášky pizze, ktoré vyrážalo od jedného domu
.....Pokračovanie nabudúce

Slávnostné otvorenie

14. february 2014 at 18:10 | Jano
Zdravím vás, všetci, ktorí čítate toto oznámenie. Dnes náš blog začína svoju činnosť. Dúfame, že si nájde kopu čitateľov, ktorí sa k nám budú vracať. Sľubujeme, že to bude najväčší úlet pod slnkom, a že tu nájdete veci, aké ste garantovane ešte nevideli.