Príbeh, ktorého, keď ste boli súčasťou, tak pociťujete nepotlačiteľnú túžbu sa do niečoho zahryznúť 2

14. february 2014 at 18:51 | Jano |  Janove príbehy
V tomto dieli sa dozviete, čo sa stalo potom cez víkend
Začnem tým, čo sa dialo v nedelu o 2. ráno. Pred bránou na štrkopiesky stál jeden idiot. Mrzlo až trešťali kosti, aj všetky zvieratá sa poskrývali, len on jediný bol vonku....Hádaš správne. Ten idiot som bol ja. Dych mi primŕzal na nose a niektoré (bližšie nešpecifikované) časti tela som si necítil. Keď som sa na to už chcel vykašľať, objavilo sa to, na čo som čakal. Tmu pretali reflektory auta. Zastavilo predo mnou a vystúpila z neho ženská. Povedala: ,,Ani som neverila, že ešte prídete." ,,Ani ja nie, ale akousi záhadou ste ma dokázali presvedčiť, na hocikoho iného by som sa isto vykašľal.'' Paf! Akosi čudne sa na mňa pozrela a ja som pochopil ako to muselo znieť. Z toho chladu mi mäkol mozog. Nie, to je vlastne blbosť. Skôr som bol od toho trochu natvrdlý. ,,Nevadí,'' sykla. Nechápem čo myslela tou poznámkou, ale čo narobím. ,,Poďme na to. Za denného svetla ho nenájdeme.'' zahlásila a hodila mi za hrsť lesklých nábojov. ,,A zbraň?'' zaujímalo ma. ,,Tú ti netreba. Ty budeš návnada.'' Ťažko som prehltol. Preboha, na čo som sa to dal.
.......Ale začnime pekne od začiatku.

Piatok večer ani celé sobotňajšie predpoludnie sa nič zvláštne nedialo. Až keď sme sa vrátili z lyzovačky, čo bolo asi o pol tretej, zazvonil mi telefón. Na displeji svietilo: Alex. Zdvihol som. Ozval sa ženský hlas. ,,Haló, vy ste Jano?'' ,,Áno, ja som Jano. Jano Glut (som Bond. James Bond) A vy ste kto?'' Tá na druhej strane len zachrčala a povedala ,,Príďte na hrádzu. Ku čističke. Hneď.'' Potom sa ozvalo zapár čudných zvukov: Gŕŕŕ! Bim! Haúúú! Tresk! A ženská položila. Chytro som na seba hodil vetrovku a zakričal na mamu, ze idem von (Nezabudni sa poriadne obliecť! Je zima.) a bežal som tam. Dobehol som tam poriadne zadýchaný. Vedľa čističky parkoval modrý Nissan. O kúsok ďalej stála tá žena. Bola to vysoká blondýna. Na hlave mala modrú čelenku, oblečenú koženkovú bundu, v ruke poloautomatickú pištol a pri nohách jej ležal Alex. ,,Kto ste? Zabili ste ho?'' spýtal som sa, aj keď to nevyznelo tak efektne ako som chcel (James Bond), lebo som sa nestihol vydýchať. ,,Ale kdeže. Je len omámený. Pomôž mi ho naloziť do kufra.'' povedala, akoby sa nechumelilo. ,,Nuz dobre.'' Keď bol v kufri, vyzvala ma, aby som nastúpil. Poslúchol som. Naštartovala auto a vyrazila. Išli sme až kamsi do Okoličného. Celú cestu usilovne ignorovala moje otázky. Zastali sme pri akomsi dome. Tam nás privítal asi 50-ročný bradatý chlap. Šupli sme Alexa do pivnice. Potom chlap prichystal čaj a všetci sme si sadli okolo stola v kuchyni. ,,Takže,'' začal som ,,poviete mi, o čo tu vlastne ide?'' Odpovedal mi ten chlap. Náš rozhovor vykreslím ako jeho monológ, lebo by som musel písať veľmi dlho, kym by som prepísal vsetky pochybovačné poznámky, co som mal počas jeho preslovu. Povedal: ,, Váš kamarát je vlkolak. Zistili sme to, keď sa šiel dať vysetriť ku lekárovi s tým, že ho uhryzol pes.(Takže klamal, keď mi tvrfil, ze náhodou padol lebke na zuby, ale to mi malo hned byť jasné) Keď sme ho našli, bol ako besný a napádal ľudí okolo. Ja a tu Irena (ukázal na tú ženskú) sme lovci príšer. Kedže je vlkolak váš kamarát, ten čo ho uhryzol tu musí byť tiež. Vy ste boli posledné číslo, na ktoré volal. Preto sme vás vyhľadali. Potrebujeme vedieť, čo viete.'' A tak som im povedal o onom incidente na ceste z Tesca. Pozreli sa na seba a obaja naraz vykríkli: ,,Cintorín! Morfeus! Vydry! Máme ho!'' Nechapavo som na nich pozeral, tak mi to ženská začala vysvetlovať. ,,Morfeus je jeden z najnebezpezčnejších vlkolakov sveta. Na jeho hlavu je vypísaná odmena dva milióny eur. Dostaneš polovicu, ak nám ho pomôžeš chytiť.'' ,,Milión eur? S radosťou!'' ,,Dobre,'' povedal chlap. ,,Liptovská Mara je odtiaľto blízko, však?'' Prisvedcil som. ,,Obľúbenou Morfeovou pochúťkou sú vydry. Ak je tu blízko vodná plocha, iste nemôže odolať. Nastražíme naňho pascu. Niekde tam sa stretneme zajtra o druhej ráno.'' ,,Napríklad pri štrkopieskoch,'' navrhol som ,,ale prečo tam pascu nenastražíme cez deň, keď nás tam vlkolak iste nenapadne?'' ,,Nevieš nic o vlkolakoch chlapče. A ani tá pasca nie je taká, ako si ju predstavuješ'' zazubil sa. Ešte sme chvíľu dolaďovali isté veci okolo toho, kde a kedy sa stretneme. Povedali mi, že Alexa nazatiaľ necháme v pivnici. V skole potom poviem, ze je chorý. Potom ma ženská odviezla na miesto, kde sme sa predtým stretli. Nechcel som aby ma viezla domov. Boli to predsa cudzí ľudia, ktorí uniesli Alexa a rozprávali mi neuveriteľne znejúce veci. Nevidel som dôvod, preco by som im mal veriť. Ale bola tu šanca (aj keď stále ešte mohli klamať,) že zarobím milión eur. A to som si teda nechcel nechať ujsť.

...Pokračovanie nabudúce
 

1 person judged this article.

Actual articles

Advertisement