Príbeh, ktorého keď ste boli súčasťou, tak pociťujete nepotlačiteľnú túžbu sa do niečoho zahryznúť 3

14. february 2014 at 18:56 | Jano |  Janove príbehy
Zamierili sme do hlbokého lesa. ,,Čo to je vlastne za pascu?'' spýtal som sa celý roztrasený. ,,Je to jednoduché.'' odpovedala mi. ,,Ešte cez deň sme nahackovali databázu ochranárov vydier. Previedli sme menšie úpravy, takže spoznáme, keď niektorú napadne a vudáme sa tam.'' ,,Ako spoznáte, že tú vydru napadol vlkolak. Myslel som, že taká databáza, to je len to, že na každú vydru nacapia sledovacie zariadenie-plošticu, a potom im na tej mape bliká, kde tá vydra je. Že za tým nie je nič viac.'' Nepočkal som ani na jej odpoveď a pustil som sa do rozprávania jednej historky, čo ma práve napadla: ,,Jeden kolega môjho otca raz takto sledoval medvede. To, že medveďa zastrelili pytliaci sa dozvedel, až keď videl ako sa medveď pohybuje stotridsiatkou po dialnici.'' Pozrel som na ženskú, či sa jej náhodou neuráči mi to konečne vysvetliť, ale vytrvalo čušala. ,,Pcha! Dobrovoľne som sa rozhodol, ze vám budem pomáhať. Snáď by vás nezabilo, kebyže mi niečo aj poviete.'' Namiesto odpovede mi vtisla do ruky akýsi prístroj. ,,Na!'' ,,Čo to je?'' ,,GPS! Drž to vysoko nad hlavou, keď to zacne blikať, povedz mi.'' ,,A....'' ,,Mlč, potrebujem ticho!'' okríkla ma.
A tak sme chodili krížom-krážom po lese. Unikalo mi síce prečo, ale povedzme, že to malo nejaký zmysel. Išli sme po úplnej tme, potkýnajúc sa o korene a je som navyše niesol GPS, čo nebolo nic príjemné, lebo v lese nebol signál, tak som musel chodiť po špičkách s rukami nad hlavou a pekelne sa napínajúc v chrbte, aby som zachytil aspoň jednu čiarku, ktorá ako na protiveň, nech som robil, čo som robil, stále mizla. Hodinky ukazovali päť ráno a ja som si už asi po miliônty raz predstavoval, ako tú sprostu mašinu hodím o zem a ako tej protivnej zenskej zakrútim krkom, keď GPS-ka začala pípať. Ženská pribehla a vychmatla mi ju z ruky. ,,Je pol kilometra východne od nás.'' skonštatovala a rozbehla sa. Musel som skutocne rýchlo vyštartovať aby som ju dobehol. ,,Hej, a keď uz mám byť návnada, poviete mi aspoň, na čo sú mi tie náboje?'' ,,To nie sú náboje ty idiot, to sú nádobky s rozomletym striebrom. To odstrašuje vlkolakov.'' Potom povedala ešte čosi, čomu som nerozumel, lebo ma začalo pichať v boku a ona utekala neuveritelne rýchlo. Po chvíli som sa vynoril z lesa a ocitol sa na pláži. Zenská tam stála a otvárala akúsi nádobu. ,,Nikde žiaden vlkolak.'' povedal som. Ona na to: ,,Práve ho vábim'' ,,Ako?'' zaujímalo ma. ,,Pach mrciny. Obsah tejto skatulky sme veľmi lacno kúpili od jednej skolskej jedálne v Palúdzke. (táto informácia ma neprekvapila ani zďaleka tak, ako to, čo sa stalo potom. Predsalen, naša školská jedáleň bola na taký obchod ako stvorená.)
Zrazu sa objavil vlkolak. Vybehol z lesa a rovno sa vrhol na mňa. Hrdinské posledné slová: áááá! Vlkolak! Prebehlo mi hlavou, ze vôbec nevyzerá ako vlk. Bol to hrôzostrašný človek. Oči mu svietili ako mačke, mal ich podbehnuté krvou a na tvári mal výraz ako šialenec. Siahol som po jednom z tych nábojov, skatuliek so striebrom či čo to bolo, ale to som uz bol na zemi. Chytil som vlkolaka za čelo. V kazdom dobrom horore vám povedia: Nedovoľ, aby ťa vlkolak uhryzol! a ja som mal teraz toho plnú hlavu. Zacítil som jeho dych na krku. Odporný. Ako zo zlého sna. Vystrel som aj druhú ruku, aby som sa bránil. Chyba. Cvakli mu zuby. Uhryzol ma. Ozval sa výstrel. Preletel tesne vedľa a skoro ma trafil do boku. Vlkolaka tona okamih zmiatlo. Pokúsil som vyslobodiť, ale všimol si ma. Počul som ako ženská nabíja pištol. Vlkolak sa napriahol na ďalší útok. Traf ho, preboha ženská, traf ho!-pomyslel som si. Bác! Vlkolak padol ako podťatý. Musim ale povedať, ze by som z toho mal ovela väčšiu radosť, kebyze by nebol padol rovno na mňa. Rýchlo som ho odvalil preč. Ženská zašveholila: ,,Máme ho!'' Ja som iba vzdychol. ,,Uhryzol ťa?''spýtala sa. Že či ma uhryzol? Uhryzol a bola to jej chyba. Ale bola to lovkyňa príšer, dopadol by som ako Alex, kebyze jej to poviem. Čo Alex! Ten na tom bol ešte dobre. Pokojne som mohol skončiť ako ten chudák, ktorého zdochlina mi ležala pri nohách. Povedal som: ,,Nie, neuhryzol.'' a hryzanec na ruke som si schoval pod rukáv. ,,Pomôžeš mi ho odniesť do auta.'' povedala. Súhlasil som. Uhryznutie budem riešiť potom. Teraz ma cakal milión eur

Pokračovanie nabudúce......
 

1 person judged this article.

Actual articles

Advertisement