Príbeh, ktorého keď ste boli súčasťou, tak pociťujete nepotlačiteľnú túžbu sa do niečoho zahryznúť 4

14. february 2014 at 19:02 | Jano |  Janove príbehy
(Toto je naposledy, čo som dal príbehu taký dlhý názov, komu sa to má chcieť písať)

Menil som sa. Bolo to cítiť. Čuch som mal odrazu neporovnateľne lepší. Cítil som pach mŕtvych kráv z kožených poťahov v aute, benzín z motora aj prenikavý smrad vlkolačej mrciny, ale zo všetkého najhorší bol parfém tej ženskej. Už aj tak ho na seba nakydala viac než bolo zdravé, no z miliónkrát zosilneným čuchom to bolo na nevydržanie. Nanešťastie to nebola jediná zmena. Krútila sa mi hlava, zatmievalo sa mi pred očami a tancovala mi pred nimi kopa oranžových svetielok. Boli sme na výjazde z kruhového objazdu, keď mi zrazu stiahlo žalúdok. V nose som zacítil zápach krvi. Pozrel som sa na ženskú. Rozmýšľal som, aké by to asi bolo, kebyže jej zahryznem do krku. Ako by jej praskli tepny a ako by moje ústa zaplavila jej sladká krv. Aká rozkoš by bola vyhasiť jej život...Neviem ako som pritom vyzeral. Pozeral som sa na ňu. Celý som sa chvel, sťažka som dýchal a možno som si aj oblizol pery. A odrazu: BUM! Facka. Ženská skríkla: ,,Neviem, čo si o mne myslíš, ale ja nie som žiadna lacná fľandra! Toto si ja nenechám a určite nebudem....'' Nezareagoval som, ale jej to asi ani neprišlo divné. Touto svojou (z jej pohľadu) prehnanou, ale typicky ženskou reakciou si pravdepodobne zachránila život, lebo som po tej facke precitol aspoň na takú úroveň, že som sa vedel ako-tak ovládať. O chvíľu sme boli v ich rezidencii v Okoličnom. Povedal som si: Tak, čo teraz? Je pol šiestej, takže už mi netreba vydržať až tak veľa. Snáď sa zvládnem dovtedy nepremeniť. Vezmem si svoj milión a hneď odbehnem domov. To s tým svojím vlkolactvom už hádam potom dáko vyriešim. Vystúpil som z auta. Ten chlap nás už čakal na verande. Najprv oslovil ženskú: ,,Chytili ste ho?'' Ženská prikývla. ,,Výborne, zlato.'' Potom sa pozrel na mňa. V očiach sa mu nebezpečne zablyslo. Ani sa neotočil a pomalým rozvážnym hlasom ženskej oznámil: ,,Hej, zlato. Tento víkend bude zrejme plodnejší než sme čakali. Traja vlkolaci za tri dni, tomu sa teda hovorí úlovok. Za takéhoto bažanta síce nebude vysoká odmena, ale vieš, ako sa hovorí. Radšej mať málo ako nič.'' Ženská bez slova vytiahla pištol. Vzkypel vo mne hnev. Ako sa opovažujú. Odrazu som videl na červeno. K neuveriteľnému čuchu sa pridal aj sluch. V rukách som pocítil silu. Videl som dvoch človiečikov pred sebou, ale stratili veľa zo svojej hrozivosti. Ako sa opovažovali va mňa mieriť zbraňami? Spustil som ruky k zemi. Pocítil som túžbu zakrútiť tými ich krehkými krkmi. Zrazu ženská vystrelila. Zacítil som ostrú bolesť v ramene. Zakňičal som. Všetka krvilačnosť zo mňa zmizla. Chcel som utiecť. Zaliezť niekde do kúta a zbierať sily. Vyrazil som vpred. Rovno oproti tej ženskej. Ešte nestihla nabiť. Skočil som. Vystrela ruky od seda v obrannom postoji, ale ja som sa na ňu nevrhol. Preskočil som ju. Utekal som preč. Preč od ľudí, ktorí ma chceli zabiť. Za mnou sa ozvali ešte dva výstreli, no ani jeden ma netrafil. Neotáčal som sa. Skákal som cez ploty a cez priekopy. Okolo mňa bol svet a ja som cítil, že ma nenávidí. Nad hlavou mi svietil mesiac a hviezdy, ktoré ma pálili. Bol zo mňa temný tvor, ktorý žije v tieňoch. Sám, zlý a úlisný. Zavyl som a odpovedala mi ozvena. Bol som nenávidený ľuďmi. A sám som nenávidel.

...Pokračovanie nabudúce
 

1 person judged this article.

Actual articles

Advertisement