Príbeh, ktorého, keď ste boli súčasťou, tak pociťujete nepotlačiteľnú túžbu sa do niečoho zahryznúť 5

14. february 2014 at 19:05 | Jano |  Janove príbehy
V priebehu týždňa uverejnili liptovské noviny MY článok s názvom:
,,Do lesov v okolí Liptovských Matiašoviec sa vracajú vlky. Domáci našli za dedinou dve roztrhané ovce.''
Nezávislí týždenník Matiašovecký hlas zasa písal:
,,Besnota v našich lesoch. Obyvatelia Liptovských Matiašoviec kvôli vlkom nevychádzajú z domov.''
Ďalší týždeň sa v ňom ešte objavil článok:
,,Nezvestný zálesák objavený. Zvery ho zožrali celého. Našli sa len čižmy s kúskami nohy, ku ktorým sa im nepodarilo dostať.''
.....hoci pre mnohých toto čudesné vlčie správanie ostáva záhadou. V tomto príbehu odhalím, čo za tým stálo. Dámy (vlastne ani neviem, či tu nejaké dámy máme. Ale ak Renda nie je v skutočnosti ten, za koho sa vydáva, radšej to tu dám, nech sa neurazí) a páni. Piaty a predposledný diel príbehu o vlkolakoch práve začína.

Otvoril som oči. Pomedzi spleť konárov, asi smrekových som videl slnko. Dobre, teraz sa postavím. Zaprel som sa ramenom do mäkkého machu, v ktorom som ležal. Postaviť sa mi nepodarilo. Keď som zistil prečo, zatočila sa mi hlava. Celé predlaktie pravej ruky aj pravý bok mi krvácal. Chytil som sa ľavou rukou konára, ktorý mi rástol priblizne pol metra nad pásom a z menšími problémami som napokon vstal. Potreboval som zistiť, kde sa nachádzam. Rozhliadol som sa okolo. Ziaden orientačný bod, z ktorého by som mohol vyjsť. Iba stromy. Chvíľu som blúdil, až som vyšiel z lesa. Ocitol som sa na vrchole pomenšieho holého svahu, takže bolo vidieť celkom ďaleko. Naľavo som videl Trnovev. Oproti na horizonte sa črtala Mara a pred ňou Beňušovce. Po ľavej ruke som mal Matiašovce a Fajčíkov sad. Dobre, takže čo teraz? Poprezeral som si ranu a usúdil som, že to nebude nič vážne, aj keď to bolelo ako čert. Pôjdem domov. Alebo nie? Bol som vlkolak. Čo som mal robiť? Mal som ísť domov a pri najbližšom splne mesiaca ich všetkých zožrať? Od brucha sa mi opäť začal dvíhať hnev a zmocnil sa ma pocit, aký som mal naposledy, keď som chcel zabiť tú ženskú. Nerozumel som tomu ako to. Nebol spln, ba dokonca ani noc. To však len umocnilo môj hnev. Zase som sa cítil ako zviera. Moja mysel sa opäť zmenila. Odbehol som do lesa.

Otvoril som oči. Nadomnou konáre, cez ktoré presvitalo slnko. Okolo mňa bola krv. Nezažil som toto už? Nie, vtedy to bolo iné. Toto nebola moja krv. Skoro ma porazilo, keď som zistil, že vedľa mňa leží zdochnutá ovca. Celá zakrvavená, jej vnútornosti boli rozhádzané po okolí. Celý som bol od jej krvi. To ja som ju zabil. Z nejakého dôvodu som sa za bieleho dňa premenil. Je to normálne? Zhlboka som sa nadýchol, aby som sa upokojil. Jasné, že to nie je normálne. Som predsa vlkolak. Nič z tohoto nie je normálne. Čo budem teraz robiť? Znova som si položil tú otázku. Budem blúdiť po lesoch do konca života? To som nechcel. Toľko vecí som ešte chcel vidieť. Ale ako sa vlkolak môže začleniť do normálneho života? Kráčal som po lese a uvažoval ako vyriešim túto situáciu, aj keď sa na prvý dojem nedala vyriešiť. A odrazu...Stupil som do prázdna. Padol som do zamaskovanej pasce. Nie! Chytil som sa za hlavu. Toto nie! Naštval som sa. Zase. Zviera vo mne sa prebudilo. Kmásal som povrazy, v ktorých som bol zamotaný, ale len čo som sa zamotával ešte viac. Hrýzol som do nich. Brechal som, vyl som. Dával som svetu najavo, ako ho nenávidím.

Netuším ako dlho som bol v tej pasci, ale pravdepodobne dosť dlho, lebo obloha bola oranžová, rovnako ako vtedy, keď som sa prvýkrát prebudil v lese. Prešiel jeden celý deň, ak nie viac. Celý ten čas som bojoval sám so sebou. Raz som bol zviera a kmásal som povrazy a o chvíľu som to bol opäť ja a čakal som zmierený so svojím osudom. A tak sa to striedalo stále dookola.
Bol som akurát sebou, keď som začul, že prichádzajú. O chvíľu som počul uz aj hlasy. Prvý hovoril: ,,O čo sa stavíš, že tam niečo bude?'' ,,Nič tam nebude Igor. Zamaskovaná diera? Čo je to za nápad? Ako hovorím, to funguje len v animákoch.'' oponoval mu druhý. ,,Pffff!'' Chvíľu kráčali potichu, kým nedošli k jame, kde som bol uväznený. Ten prvý, Igor nahlas vykríkol: ,,Vidíš? Niečo tam je!'' Ten druhý na to: ,,Ty idiot! Veď to je človek!'' ,,Počkaj pozriem sa...'' ,,Chytro ho vypusťme! Chceš mať problémy s políciou? Akoby nestačilo, že sme pytliaci.'' povedal ten druhý, vtom mu docvaklo: ,,Počúvaj Igor, teraz nás počul a môže nás bonznúť polícii. Teda nie Igor, chcem povedať....Hmm...Bernard.'' ,,Netrep!'' okríkol ho ten prvý. ,,Čo nevidíš ako vyzerá? Toto istoiste nie je obyčajný človek. Toto je skôr divoch.'' Takéto rečičky sa mi bohvieako nepáčili. ,,Divoch? To ako Tarzan? Alebo Mauglí?'' Spýtal sa ten druhý. ,,Nebuď hlupák.'' ticho povedal Igor ,,Ale také veci sa stávajú. Nepočul si o Amale a Kamale? Tých dievčatách, čo ich vraj vychovali vlky, alebo o nejakom podobnom prípade?'' ,,Ale to sa stalo v nejakej divej a exotickej krajine. Nie u nás.'' pochyboval druhý. Igor pokrčil plecami. ,,Je tu. Alebo nie? Máš snáď nejaké iné vysvetlenie?'' Nemal. Namiesto toho sa spýtal: ,,Čo s ním urobíme?'' ,,Zoberieme ho so sebou a zavoláme niekoho, nech sa na neho pozrie. Mohli by z toho byť aj celkom pekné peniaze, kebyže ho predáme dákym vedcom na výskum. Zobral si tú uspávaciu pušku?'' Druhý si prekutral vetrovku. ,,Myslím, že som ju nechal v aute. Vrátim sa po ňu.'' Igor prekrútil očami. ,,Nie ty idiot. Síce si ju zabudol, ale ja som ju zobral. Nabudúce nezabudni. Na! Tu máš! Strieľaj!'' Vzal si pušku a vystrelil. Moje vlčie ja nadomnou zase získalo prevahu. Krútil som sa, štekal a vrčal. Snažil som sa ujsť. O chvíľu som stratil kontrolu nad svojím telom. Zotmelo sa mi pred očami.

.....Ako celý príbeh dopadne sa dozviete vo veľkom finále, príbehu č. 6
 

1 person judged this article.

Actual articles

Advertisement