Príbeh, ktorého keď ste boli súčasťou, tak pociťujete nepotlačiteľnú túžbu sa do niečoho zahryznúť - Veľké finále

19. february 2014 at 19:41 | Jano |  Janove príbehy
(Dúfam, že ste si už aspoň niektorí domysleli, čo značí ten názov)

Tak. Ak sa nájde niekto, kto poctivo čítal moje príbehy, dočkal si sa. Veľké finále s rozuzlením, koncom a všetkým, čo k tomu patrí je tu. Už si ho len prečítať a potom hurá na ďalší príbeh. Snáď budete spokojní.

Bol celý prešedivený. Vlasy po plecia, brada snáď ešte dlhšia ako tie vlasy a aj tvár mal takú akúsi šedivú, ak si to viete predstaviť. Usmial sa, keď videl ako do seba džgám ten kus suchécho chleba a povedal: ,,Aj ja som bývaval taký nenásytný, keď sa to začínalo." Ja som mu neodpovedal, lebo som mal plné ústa, len som sa snažil prikývnuť, ale mám pocit, že ani to nevyzeralo bohvieako, keďže mi pritom polovica chleba, čo som žul vypadla z úst rovno na stôl.
Keď ma tí dvaja somári zobrali z tej pasce, strčili ma do kufra. Bol som sčasti pri vedomí, takže si to pamätám, ale dosť ma tie anestetiká vzali. Točila sa mi hlava, nemohol som sa poriadne hýbať, nerozumel som, o čom sa rozprávajú a chvíľami sa mi dokonca zdalo, že sa plavím na lodi a namiesto tých dvoch sedeli vpredu v aute Timon a Pumba z Levieho kráľa. Neviezli sme sa dlho (súdim podľa toho, kam sme došli, nebol som v stave, aby som to sám dokázal odhadnúť.) Keď sme zastavili, už som sa pomaly spamätával. Cítil som, ako ma jeden z nich, asi Igor vyhodil z auta vovliekol ma cez dvere do akejsi chaty. Potom povedal tomu druhému: ,,Vyber kazajku. Tu ho necháme. Nemám chuť nechať ho doma v pivnici. Ešte by zavýjal. Vieš predsa, že mám problémy zo spánkom.'' Igor sa zarehlil a nešetrne ma šmaril do klietky. Opäť som stratil vedomie. Keď som sa prebudil, bol som už celkom fit. Naskladaný v malej kazajke, ale fit. Vedľa mňa ležala miska pre psa plná vody s nápisom Asan a dno kazajky bolo vystlané slamou. Chytil som jeden celkom pevný kus slamy. Somári, však uvidia, prečo mi kedysi v Mexiku hovorili El Houdini. Bez problémou som vypáčil zámku na zvieracej kazajke. Nebol to až taký problém, taká prehrdzavená zámka by povolila aj kebyže po nej trochu silnejšie tresnem. Nechcelo sa mi mordovať sa z dverami, tak som vonku vyliezol oknom. Nadýchol som sa čerstvého vzduchu. Až vtedy som spoznal miesto, kde som bol. Chaty pod Meštrovou. Suchá dolina. Ak tu vbehnem do lesa, nemusel by ma už nikdy nikto nájsť. Zdalo sa mi, že zviera vo mne sa zase prebúdza. Bola noc. Nad hlavou mi svietil mesiac. Ticho, ktoré panovalo medzi stromami ma vábilo. Preč od cesty. Preč od ľudí. Chcel som krv. Krv každého, kto by mi v tom chcel zabrániť. Bol by som sa rozbehol medzi stromi a dožil by som ako temný tvor zakrádajúci sa po lesoch, keby ma zrazu nezložil úder odzadu do hlavy.

Vtedy som sa ocitol tvárou v tvár tomu chlapovi. Ani neprehovoril, len ukázal na tanier, čo ležal predo mnou na stole. Sedel som vo veľkom kresle. Zrejme preto, lebo som bol omráčený a on nechcel, aby som mu odkväcol na podlahu. Ja som tiež nemal chuť sa s ním rozprávať. Bol som hladný ako vlk (príhodné, nie?) a potreboval som sa najesť. Reči prídu na rad neskôr. On mal asi podobný názor. Neočakával odo mňa, aby som rozprával. Avšak on sa vyrozprával do sýtosti, kým som jedol. ,,Poznám iného vlkolaka, keď ho vidím.(vtedy mi prvýkrát zabehlo) Odkedy som vzal toho čudáka do podnájmu,videl som ich veľmi veľa. Účet mal na meno Jozef Mach, ale bol až podozrivo opatrný. Aj mne zaplo, keď som videl, ako sa prehnane chráni. Povedal som si, že je to len obyčajný paranoik. Neškodný človek. Nikdy na mňa nepôsobil ako zloduch, alebo také niečo. Istý cas som dokonca veril, že je len nejaký človek, ktorý využil program ochrany svedkov. Ale neskôr som zistil, prečo sa skrýval. Raz, keď som v noci šiel vyžierať chladničku, počul som z jeho izby vrčanie. Nazrel som cez kľúčovú dierku. Predtým som sa čudoval, prečo si dal na izbu namontovať tie antivkamačské dvere a zatarasiť okná. Určite vieš, čo som tam videl. Človeka, ktorý to nečaká taký pohľad odrovná. Začal som pátrať, až si moje úsilie všimol jeden lovec vlkolakov. Jeho meno bolo Hanz Müller. Vysvetlil mi, o čo ide. Povedal, že je to hľadaný vlkolak Martin Andrássy, známy tiež ako Morfeus (opäť sa mi chlieb zapriečil v hrdle) Rozhodli sme sa, že ho chytíme, ale prerátali sme sa. Chceli sme si naňho počkať v lese, v ktorom sa diali podozrivé veci, takže sme usúdili, že ho nájdeme práve tam. Mali sme každý po puške so striebornými guľkami. Vlkolaci sú tvori z mäsa a kostí, takže na nich obyčajné náboje zaberajú, tak ako na každé iné zviera, alebo človeka, no hovorí sa, že voči striebru sú ešte omnoho bezbrannejší. Akoby naň všetci mali alergiu, či také čosi. Ale ako hovorím, prerátali sme sa. Prikradol sa k nám odzadu a Müller spanikáril. Otočil sa a chcel ujsť. Vlkolak sa rozbehol za ním. Vrhol sa naňho. Nikdy nezabudnem na to, ako kričal, keď ho vlkolak zaživa trhal na kusy. Ešte aj dnes mi behajú po chrbte zimomriavky a nemôžem spávať, keď si na to spomeniem. Mal som ujsť, možno by ma nechal tak, ale ja som sa zachoval ako idiot. Chcel som Müllera zachrániť a to bola najväčšia chyba môjho života. Aj tak mu nebolo pomoci. Takto ma uhryzol. Stihol som ho zraniť. Stal som sa tým, čím bol aj on. Ušiel som. Nielen odtiaľ. Opustil som celý svoj život. Utiahol som sa sem. Po nociach, keď sa to vo mne derie na povrch vládnem týmto lesom. Ďaleko od ľudí. ''
Na chvíľu sa odmlčal. Ja som stále jedol, takže hoci som mal kopu otázok, zavládlo ticho, ktoré len kde-tu prerušil nejakou poznámkou (som rád, že ste si spomenuli na začiatok príbehu, aspoňže čítate pozorne) Postupne som dožul. Chlieb som zapil hrncom čaju. Konečne som prehovoril. ,,Viete niečo, čo by mi mohlo pomôcť?" On na to: ,, Len sa pýtaj. Ak budem vedieť, poradím ti.'' ,,Hm...Takže na začiatok. Lovci vlkolakov sú vlastne lovci odmien, je tak?'' Prikývol. ,,Kto im dáva tie odmeny?'' Poškrabal sa po brade. ,,Existuje jedna organizácia, IFTVH, čiže International Fond To Verewolfs Hunt. Jej najbližšie sídlo je tuším v Žiline.'' Pokýval som hlavou, akože chápem. ,,A čo oni robia s chytenými vlkolakmi?'' Zamyslel sa. ,,Nuž,'' začal ,,Povedal by som, že nič mimoriadne. Nepopravujú ich, ani nič také. Len ich strčia niekde, odkiaľ sa nedostanú a nadopujú ich antidepresívami. Tie zaberajú, proti tomu, aby sa človek nahneval až tak, že sa premení. Vieš ako. Určite sa ti už stalo, že si sa premenil cez deň a ....'' prerušil som ho. ,,Rozumiem. Je to ako v tom filme. Hulk. Ten sa tiež menil, keď sa naštval.'' ,,Hej, asi tak,'' prisvedčil. ,,Potom tu je ešte mesiac. O vlkolakoch je známe, že ich premenu zapríčiňuje mesiac. Proti tomu zase majú prášky na spanie. Vieš ako, keď spíš, ťažko budeš vystrájať, ale musia ich do človeka vtlačiť fakt veľa. Aby nebol námesačný.'' Výborne-povedal som si. Dozvedel som sa ako sa zariadim. Dúfam len, že antidepresíva a prášky na spanie nie sú na lekársky predpis. Ale on ešte pokraćoval. ,,Ja som sa im ale nikdy nechcel vydať. To by som radšej skapal. Ktovie kam by ma zašili. Dakde do väzenia, alebo snáď na nejaké ešte horšie miesto a napokon dosť pochybujem, že tie antidepresíva podávajú v práve prijateľných množstvách. Nemôžu si dovoliť podať ich primálo. Ale priveľa, to je o inom...Urobia z teba zeleninu a ty ani necekneš.'' Zhlboka sa nadýchol. ,,Máš na mňa ešte nejaké otázky?'' ,,Áno. Povedzte mi. Ste ochotný pomáhať vlkolakovi, ktorí sa chce postaviť dvom lovcom vlkolakov, aby zachránil iného vlkolaka?'' Prikývol. ,,Rád.'' ,,Dobre. Vymyslel som plán. Máte auto.'' Zasmial sa: ,,Áno, mám.'' ,,A zbraň?'' Uškrnul sa od ucha k uchu. ,,Povedz mi chlapče. Aký je ten tvoj plán.''

Zaparkovali sme pred domom lovcov príšer v Okoličnom. Stisol som v ruke ľahkú pištol, ktorú mi ten chlap požičal. Vážne, veď som ani nevedel, ako sa volá. Než som sa ho stačil spýtať, ozval sa slabým, nerozhodným hlasom. ,,Si si istý, ze to chceš urobiť?'' ,,Nie, ale už som sa rozhodol.'' odvetil som. ,,Ale vieš, že to nemá zmysel. Tým, čo chceš urobiť bojuješ proti lovcom vlkolakov, ale zároveň im nahráš do karát.'' oponoval mi. ,,Možno. Vlkolakov treba vynietiť. Povedali ste, že ich na svete už nie je veľa (naozaj to hovoril. Bolo to, keď sme išli v aute, ale nechce sa mi toľko písať. Okrem toho nevravel naozaj nič dôležité.) Nech to už spravia. Ja sa im nebudem stavať do cesty. Ale oni sa pistavili proti mne a mňa nezavrú do žiadnej basy. Zachránime Alexa, spravíme, čo máme spraviť a vypadneme.'' Prikývol: ,,Dobre.''
Vybehli sme z auta. Vylomil som zámku a vtrhli sme dovnútra. On bežal po schodoch nahor, aby zneškodnil ženskú a toho protivného chlapa a ja som zbehol do pivnice zachrániť Alexa. Nebol veľmi prekvapený, keď ma videl,(ostatne bol celý nedopovaný antidepresívami, takže jeho slová na privítanie boli čosi ako ,,ééumh,'' ale až tak ma to nemrzelo. Poďakuje mi tak, ći tak neskôr a na zreteli som mal dnes ešte oveľa viac, ako ten pôvodný milión.''
Vbehli sme (no, skôr som ho vovliekol) do izby, kde ten chlap, ktorého meno dodnes nepoznám držal v šachu oboch tých lovcov príšer. Nemali pri sebe žiadne zbrane, na sebe mali len župany a ten chlap nás prebodával rovnakým ľadovým pohľadom, ako mňa vtedy, keď spoznal, že som vlkolak. Vtedy bol vo výhode on, no dnes to bolo našťastie naopak. (Vážne netuším, čo sa tam predtým dialo, ale nikto neprejavoval prílišnú chuť mi o tom porozorávať.) ,,Čo chcete?'' zrúkol. Neodpovedal som. Namiesto toho som požiadal toho chlapa z Podmeštrovej, aby mi podal pištol. Namieril som ju na ženskú. Ani jeden z nich sa nepohol. Chlap z Podmeštrovej ich zatiaľ zviazal. Prešli sme k druhej časti plánu. Hodil som mu injekčnú striekačku s mojou krvou (Branie krvi v idúcom aute je vrcholne nepríjemná zálezitosť.) a obom, ženskej aj tomu chlapovi ju pichol do ramena. Bolo to menej okaté ako ich uhryznúť a navyše sa nikto z nás nemusel premeniť. Chlap cestou autom spomínal, že v čase premeny sa telo tak trochu zblázni. Človek cíti zranenie inak ako by mal, alebo cíti zranenie, ktoré vôbec nemá, či také čo má necíti vôbec. (Tak to bolo aj s tým postrelením na ramene, z ktorého nič nebolo aj s tým krvavým predlaktím, s ktorým som sa zobudil vtedy v lese.) ,,Dobre, tak čo teraz s nimi. Určite sa teda nedá vycítiť, že clovek je vlkolak? (Ďalšia vec, ktorú spomínal cestou. Vravel som, že nepovedal nič dôležité, ale čo už, zvykajte si. Ale sľubujem, že táto bola posledná.)Ako ste ma potom odhalili vy?'' Uškrnul sa. ,,Ja som si tým prešiel, pochopiteľne, že som u teba spoznal príznaky. Okrem toho. Určite mi odmenu za nich nevidá dajaký vlkolak. Toľko slobody by žiadnemu nedali.'' ,,Dobre, už choďte, nech je to čím skôr. Nikdy neviete, čo sa môže pokaziť. Nezabúdajte, že polovica je moja.'' ,,Maj sa chlapče! Uvidíme sa.'' zakričal za mnou ešte a zabuchol dvere na aute. Otočil som sa na Alexa, ktorý bol stále pod vplyvom antidepresív. ,,Tak Alex. Je nedeľa, pol jedenástej večer. Už aby sme šli domov.''

Na druhý deň som už aj normálne šiel do školy. Doma si ani nevšimli, že som na celý deň zmizol. Sestra vraj zabudla na lyžovačke čosi dôležité, (náušnice, alebo inú čačku) a nechceli ma tak skoro ráno budiť. Len mi napísli lístok, že išli a že sú hneď späť. To ale netušili, že tam budú celý deň, lebo sestra sa zaťala a odmietla ísť bez toho, co tam zabudla domov. Prišiel som síce o niečo neskôr ako oni, ale vyhovoril som sa na to, že som šiel doliať psom vodu. Tú noc som sa už nepremenil, lebo som si zobral pát práškov na spánok z tých, ktoré tí lovci vlkolakov pchali do Alexa. Neskôr som na internete našiel jedného dílera, od ktorého som ich objednával. O peniaze som nemal núdzu. Na môj nový účet na Kajmaních ostrovoch pribudli dva milióny dolárov (neorepočítaval som to na eurá, ale vážne to nebolo málo.) To bola moja polovica odmeny za dvoch vlkolakov odovzdaných IFTVH. Veru som z toho nevyšiel najhoršie.

The End
 

1 person judged this article.

Poll


Actual articles

Advertisement