March 2014

The impossible man takes Manhattan-Jano as privat detective in New York city 3. O tom, že nielen Europania chľastajú a sviňa nalíčená.

26. march 2014 at 19:28 | Jano |  Janove príbehy
Už na ďalší deň sme sa pustili do práce. Tých informácií na začiatok nebolo práve veľa a nevedeli sme, kde máme začať. Tak sme sa zhodli, že by bolo celkom vhodné sa ísť najprv pozrieť, kde ten Luther vlastne býva a prehodiť s ním zopár slov. Nechali sme to vsak na ďalšie ráno, pretože Frankie so Štefanom vypili u McKellena trochu viac drahého červeného vína než je zdravé a napokon aj tak už bolo po polnoci. Rozmýšľal som, či je bezpečné nechať Frankieho takého sťatého šoférovať, no keď som si uvedomil, ako miluje tú svoju káru, radšej som sa mu pratal z cesty. Len čo vyšiel z domu a uvidel ju, oči sa mu rozjasnili, začal si mrmlať: ,,This is my sweetie!," nežne sa pozrel na nablýskanú kapotu a od samej radosti zakopol o vlastnú nohu a tresol na zem. Ja viem, ze mu to takto nemyslelo veľmi jasne, ale tušil som, ze ten chlap by mi aj za triezva pripravil pomalú a bolestivú smrť, kebyže nájde na svojom aute čo i len škrabanec. A Štefan by mi tiež veľmi nepomohol. Ten sa potácal povedľa mňa a vyspevoval: ,,Nepi Jano, nepi vóódu. Voda ti je len na škóódu! Ale sa ty napi vína, to je dobrá medecína!" Takže mi ostávalo len dúfať, že Frankie aj opitý šoféruje poriadne a že nebude robiť somariny už len preto, aby si nerozbil BMW-čko.
To som predpokladal správne. Šoféroval pomerne bezpečne, no ja som sa ako smoliar nezaprel. Akurát sme míňali skupinku amerických hokejových fanúšikov, (predpokladám, že tí tiež mali pekne pod čapicou) keď sa Štefan vytrčil z okna a začal na nich ziapať. Na našu smolu, po anglicky.(preložím to do slovenčiny, no budte si istí, že takto pekne, spisovne by to Štefan nepovedal, ani kebyže sa tam na mieste rozkrája). ,,Hej vy...(píp)...Svine americké! Hráte ako baby. A to sú tí vaši hráči aj tak všetko len preobleční Kanaďania, váš národný hrdina nosí slipy na nohaviciach a to ešte máte..." Čo ešte majú som sa už nedozvedel, lebo na semafóre pred nami zasvietila červená a potom, čo sa vsetci Amíci zhŕkli okolo nás, Štefan záhadne zmĺkol. Ešte si priťažil, keď na jedného z nich, asi dvojmetrového valibuka bez prednych zubov v zakrvavenom drese hodil šabľu. Prisahám vám a mne to môžete veriť, lebo ja som u McKellena nepil, ten ho chytil za krk, vytiahol ho z auta cez párcentimetrovú škáru, co mal spustené okienko a začal sa tvariť, že Štefan je boxerské vrece. Rozmýšľal som, ci by nebolo vhodné zasiahnuť. Nezdalo sa mi, že by si Frankie nieco bol všimol. Vystupil som z auta, no to tam uz boli policajti, (to je teda rýchlosť) a Štefana oslobodili. Medzitým na semafôre zasvietila zelená a Frankie mi ušiel. Kútikom oka som ešte zazrel ako fízli nasadili Štefanovi putá, hoci to bola skôr len formalita, než aby to mysleli seriózne, lebo som mal pocit, že po tomto je Štefan hodný už akurát do šrotu. Prešiel som pár blokov a zavolal som si taxík. Na cestu taxikom od McKellenovho sídla som nemal peniaze, inak by som nešiel s Frankiem, ale na tých pár kilometrov mi to vydalo. Bolo mi tých pár babiek ľúto, lebo som si ich zobral z domu zo svojej zbierky mincí, no myslim, že inak by som do hotela netrafil.
Pred dverami hotela som si všimol dosť podozrivého chlapíka. Mal asi stopäťdesiat kíl, opieral sa o zárubňu a dosť zaujato hladel na prichádzajúce autá. Zazdalo sa mi, že pod kabátom skrýva zbraň. Chytro som okolo neho prebehol. Nemyslel som si síce, ze by ma šiel na preplnenej ulici v centre New Yorku zastreliť, ale predsalen nemal tú pištol len tak pre srandu a pamätal som na to, že som v Amerike. V krajine, kde je možné všetko.

Keď som sa na druhé ráno zobudil a šiel som na raňajky, prišiel za mnou Vasilij. Oznámil mi, že volal Štefan. Vraj mám prísť na policajnú stanicu a zaplatit za neho kauciu päť stoviek. Nemusím sa vraj obávať, že to budem platiť ja, mám si zobrať z tých, čo má v nočnom stoliku vo svojej izbe. Vasilij mi vraj dá kľúče. Zasmial sa, zahlásil: ,,Vsjo budet charašo," potľapkal ma po chrbte a odišiel.

Na stanicu som sa odviezol taxíkom. Štefan mal v peňaženke len jednu pätstodolárovku a kopu drobákov a kedže som taxikárovi platil ňou, musel som pred tým policajtom, ktorého som mal vyplatiť vysýpať a rátať tie drobáky. Už som si myslel, že ma zatkne za to, že ho zdržujem, no podarilo sa mi to v rekordnom čase, dve minúty tridsaťštyry. Nevrlo na mňa zazrel a priviedol Štefana. Ten veru nevyzeral dobre. Mal rozbitý nos, poriadny monokel na oku a k tomu opica ako hrom. Vážne som mu to nezávidel. Povedal: ,,Zdarec Jano! Díky, žes prišol. To bola tedy noc. Som si myslel, že tam skapu!" Otočil sa na policajta: ,,But these guys saved me!" Ten len zavrčal, aby sa už konečne pratal.

,,Hej Štefan, si si istý, že teraz je vhodné tam ísť? Mali by sme ísť do hotela a na dnes to nechať tak. Nech ťa prejde tá opica a celkovo sa trochu...hm...zotavíš. Však ani Frankie nešiel!"
,,Né, jsem v pohode!"
Nechcel som sa s ním ďalej hádať, lebo som vedel, že ho aj tak nepresvedčím. Len čo vyšiel zo stanice zavolal Frankiemu. Potom mi oznámil, že Frankiemu ráno nebolo dobre a že pôjdeme bez neho. Nepovažoval som to za práve dobrý nápad, no čím ďalej, tym vyzeral zdravšie, tak som nakoniec rezignoval.

Keď sme došli na adresu, kde podľa McKellena býva Luther, otvorila nám stará, tučná babizňa v ružovom župane, ktorá navyše ani nebola nalíčená, tak sme sa ani veľmi nehádali, keď nas vyhodila. Tresla nám dverami pred nosom tak silno, až z najbližšieho stromu spadlo vtáčie hniezdo. Pozrel som sa na Štefana. ,,Isto sme správne?" Štefan prikývo. ,,Isto-iste!"
,,Tak zaklop ešte raz." navrhol som a sám som o krok ustúpil.
Keď otvorila, Štefan strčil nohu medzi dvere a zárubňu, aby sa nedali zavrieť a skrikol na babizňu: ,,Kde
je John Luther? Chceme sa s ním porozprávať!"
To bolo síce odvážne, ale ja som už vtedy tušil, že sa pri tom dokaličí ešte viac, ako už bol. Ženská vykríkla, hodila po ňom čosi veľké a kovové, niečo ako trezor a zabuchla dvere aj cez jeho nohu.
Keď ten armagedom prešiel a Štefan prestal jačať, prizrel som sa bližšie tej veci, čo tá striga po nom hodila. Mal som pravdu bol to trezor. ,,Vezmu to a preskoumám." vyhlásil. ,,Je to aspoň neco, to zatiaľ stačí. Už to znovu nejdu skúšať. Nepůjdeš ty?"
,,Nie, v žiadnom prípade." zasmial som sa. ,,Ja si svoj život vážim."

Pokračovanie nabudúce...

The impossible man takes Manhattan-Jano as privat detective in New York city 2. Mr. McKellen

15. march 2014 at 19:30 | Jano |  Janove príbehy
,,Nebezpečenstvo? Nebuď smiešny. Ak to prežije aj taký idiot ako ty, tak ja to zvládnem aj malíčkom na ľavej nohe a to ešte s úsmevom-Bože môj! Taká brnkačka!"
,,Jó. Když myslíš! Toto je Amerika. Tu sa nehraje tak, jak seš zvyklej."

Z letiska sme sa dopravili do hotela ,,At Fat Chicken" v centre. Šli sme metrom. Bol to dosť pochybný podnik. Izba však bola našťastie celkom obstojná. Štefan býval v izbe hneď vedľa. Hoci bol ,,At Fat Chicken" nenápadná budova zapadnutá v čomsi, čo som identifikoval ako päťposchodovú radovú zástavbu, bol odtiaľ fajn výhľad na mrakodrapy. Štefan kamsi odišiel a povedal mi, že sa vráti až večer. Na vtedy má vraj už vybavené stretnutie s tým klientom. Keďže bolo ešte len popoludnie, mal som dovtedy ešte niekoľko hodín čas. Zišiel som dolu na prízemie, do hotelovej reštaurácie, aby som niečo zbodol. Tam som sa pustil do reči s chlapíkom na recepcii. Nemali bohvieakú klientelu, že by mu tam čakali ľudia, takže bol celkom ochotný porozprávať sa so mnou. Zrejme sa nudil. Ukázalo sa, že je to ruský emigrant. Ruštinu stále ovládal lepšie ako angličtinu. Pre mňa to bol čert ako diabol, ale ruský prízvuk považujem za o niečo prijateľnejší ako americký, takže sme sa rozprávali po rusky. Síce som musel kde-tu miesto ruského slova použiť slovenské, ale za výdatnej pomoci pantomími som sa dohovoril podľa mňa celkom slušne. Porozprával mi o svojej starej mame, ktorá žije v Petrohrade, o mizernej klientele, potom sa chvíľu sťažoval na nízky plat. Nakoniec sme skončili pri rozprávaní vtipov. Jeho typicky ruský humor(Aspoň predpokladám, lebo neviem ako inak by typicky ruský humor mal vyzerať.) mi zo začiatku nebol veľmi pochuti, no po pár historkách (a niekoľkých nechcených nadýchnutiach sa výparov z jeho vlastnej doma destilovanej vodky v jeho dychu.) mi začali pripadať celkom vtipné. Pravdepodobne nebol zvyknutý na to, že ho niekto naozaj počúva, tak ich ako guľomet chrlil jednu za druhou a to čím ďalej, tým hlasnejšie a zanietenejšie, akurát keď bol v polovici príbehu o tom, ako bratranca Serjožu takmer zožral ľadový medveď, keď sa za mnou objavil Štefan.
,,Privjet Vasilij! Eto Jano. Ja dumaju, što ty uže znaješ, kto on." Vasilij prikývol a povedal niečo, čo sa mi nepodarilo postrehnúť. Potom sa Štefan otočil na mňa. ,,Tak tu seš. Neznal som ťa nájsť. Uže musíme ísť. Meškáme. Frankie říkal, že tohle bude životná príležitosť. Opravdu fajnová robotička. Byla by moc veliká škoda propásnout to."

Frankie bol niečo ako Štefanov šéf. Bol to uznávaný detektív. Keďže Štefan bol príliš neschopný na to, aby podnikal na vlastnú päsť, stal sa jeho asistentom. Pomáhal mu a Frankie sa s ním delil o honorár. Bol pre neho niečo, ako Watson pre Sherlocka. Ja som Frankieho po prvýkrát uvidel až vtedy. Čakal nás pred hotelom opierajúc sa o červené luxusné BMW. Mal asi meter deväťdesiat, približne päťdesiat rokov a na sebe mal hnedé sako. Stál až neprirodzene vystretý. Štefan neskôr hovoril, že kedysi pracoval v armáde ako snajper. Kvôli zraneniu odišiel predčasne do dôchodku, no zapísal sa akýmsi nebankovkám, zadĺžil sa a kvôli prachom začal pracovať ako detektív. Nerozprával veľa, bol dosť odmeraný, ale ako povedal Štefan, tiež dosť prchký. Vraj na vlastné oči videl, ako skoro dušu vymlátil z jedného zvlášť otravného úžerníka.
Nevyzeral, že by som ho nejako zaujal, ba záujem ani len nepredstieral. Hovoril pre mňa dosť nezrozumiteľne (prekliaty americký prízvuk), tak mi Štefan musel tlmočiť. No nebolo to nič extra, len sme si vymenili zopár zdvorilostných fráz. Celú cestu sa sústredil len na šoférovanie, iba zopárkrát zanadával na New Yorskú premávku.

Nikdy som nevidel zvláštnejšieho chlapa, ako bol Douglas McKellen. Bol dosť pri tele, oblečený mal aspoň o dve čísla menší smoking, na krku mal žiarivomodrého motýlika a na hlave mal viac gélu ako vlasov. Bola už tma, keď sme dorazili k jeho domu. Vlastne to bol skôr kaštiel ako dom. Obrovský s parádnou fasádou. S kopou balkónov, striech, chrličov a iných sôch. Aj záhradu mal obrovskú. Videl som tam poriadne jazero, minimálne tri stromové porasty aspoň o takej veľkosti, že by sa v nich dalo stratiť a rovnako ako na dome veľa sôch. Tiež som tam identifikoval niečo, čo by mohla byť maštaľ. Celé to bolo obkolesené plotom. Ten plot musel byť vysoký minimálne sedem metrov. Na vrchu bol ostnatý drôt a prisámvačku, ak v ňom nebol elektrický prúd, tak tam na mieste zožerem Štefana aj Frankieho. Zaujímalo ma, čoho sa Douglas McKellen tak bojí, že má taký plot. Pri bráne nás odchytili dvaja ochrankári, že nás idú skontrolovať, ale stačilo, že Frankie čosi zamrmlal. (Nerozumel som čo.) A pustili nás. Brána sa otvorila. Ale aj od brány trvalo ešte skoro päť minút, kým sme došli k samotnému domu. Majiteľ domu nás privítal len čo sme zaparkovali pred jeho rezidenciou, tesne medzi ferrari a dlhou čiernou limuzínu. Ten dom mal bránu ako hrad. McKellen zbehol po schodoch aby nás privítal. Každému z nás odmerane potriasol rukou. Ten Poker face si nechal počas celej našej návštevy. Keď prehovoril, všimol som si, že hovorí zvláštnym prízvukom, ktorý som nevedel nikam zaradiť. Pozval nás dnu. Prešli sme dlhou chodbou plnou stredovekých brnení, zbraní a starožitnej keramiky na podstavcoch. Na stene tam viselo tiež niekoľko dosť draho vyzerajúcich obrazov. Marilo sa mi dokonca, že som niektoré aj spoznal. Z chodby sme prešli do miestnosti za dverami na ľavo od schodov. Tam sme sa usadili do kresiel. Nejaký chlap, zrejme komorník nám na tácke priniesol vodu. McKellen spustil: (Hovoril po anglicky a tam mi tlmočil Štefan. Tu to prepíšem po slovensky.) ,,Vitajte u mňa, páni detektívi. Potrebujem vaše služby. Keďže toto nie je úloha pre políciu, budem rád ak budete diskrétny. Peniaze pre mňa nie sú problém, na vašom honorári sa dohodneme neskôr, podľa toho, koľko úsilia to bude pre vás vyžadovať a tiež podľa toho nakoľko budem spokojný s vašimi výsledkami." Frankie prikývol. McKellen pokračoval: ,,Ide o jedného môjho priateľa. Viete páni, mám celkom dosť peňazí a záľubu vo zvláštnych veciach. Som zberateľ a tiež občas financujem projekty, ktoré ma zaujmú. Ten priateľ, o ktorého ide je John Luther. Mal celkom zaujímavý nápad. Chcel v New Jersey postaviť zábavný park. Zháňal peniaze, tak som mu ich požičal. Mám však podozrenie, že tie peniaze nevyužíva len na ten park, ale ich prehajdákava, kade môže. Tuná Geoffrey (Kývol hlavou smerom k tomu komorníkovi.) bol pred dvomi týždňami na lyžovačke v Európe, na dovolenke a stretol ho tam. V drahom luxusnom hoteli, kde stojí izba celý majetok. (Zaškeril sa.) Geoffrey má kráľovský plat, lebo svoju prácu robí svedomito a zodpovedne. No to odbieham. Od vás chcem, aby ste buď očistili Lutherovo meno, alebo mi priniesli dôkaz, že naozaj zneižíva moju štedrosť."
Odmlčal sa. Vyzeralo to tak, že skončil. Zvalil sa do krela, prekrížil si nohy a spojil prsty na rukách. Ticho prerušil Frankie: ,,Za takúto somarinu nám tak kráľovsky zaplatíte? Ja sa kľudne stavím, že je za tým niečo viac. " ,,Výborne!" zatlieskal McKellen. ,,Vidno, že ste detektív. Svoje starosti zverujem do správnych rúk! Jedného detektíva som po Lutherovi pátrať už poslal. A ten zmizol bez stopy."

Pokračovanie nabudúce...

The impossible man takes Manhattan-Jano as privat detective in New York city: Nemožný muž dobýja Manhattan. (musíte uznať, že po anglicky to má väčší efekt)

7. march 2014 at 17:22 | Jano |  Janove príbehy
Tak. Po dlhých dňoch útrpného čakania je to konečne tu. Ďalšia príhoda, ktorú som sa rozhodol vám predložiť ako príbeh. Sľúbil som vám, že to bude to bude pecka. Ale nebude. Bude to PECKA NAD PECKY. Väčšia pecka, ako keď som v obchode kúpil dve marsky za cenu jednej, lebo sa mi nalepili na seba. (Ja neklamem, to sa naozaj stalo.) Dokonca ešte väčšia, ako to, že raz na verejnom šachu v parku mi pod obraz boží spitý bezdomovec dal mat v štyroch ťahoch. (Dodnes som si nie celkom istý, či bol ten strelec naozaj jeho, lebo grcal nechutne bielym a farba figúrky sa nedala rozoznať, ale vyhral férovo, lebo mi dal šancu figúrku utrieť a overiť si to, no to som sa skoro dogrcal aj ja, takže sme to radšej nechali tak.) Nech si myslíte čokolvek, také niečo je naozaj možné napísať. Ak stále pochybujete, mám jeden argument, ktorý vás odrovná. Ja som Jano, ja to dokážem!

Tento príbeh sa odohral za zlatých, dnes už bohužiaľ dávno minulých čias. Tohtoročných jarných prázdnin. Vtedy, keď na Floride tisícky amerických stredoškolákov divoko žúrovali, slovenské hory, zelenšie ako ja po obede v školskej jedálni pretínali biele pásy umelého snehu plné lyžiarov a celý svet žil práve prebiehajúcimi zimnými olympijskými hrami v Soči, som ja odcestoval na prázdniny do New Yorku. Pozval ma bratranec. Rodičia nechceli, aby som bol celé prazdniny doma, tak ani veľmi neprotestovali, hlavne keď Štefan sľúbil, že mi pobyt aj letenku uhradí on. Nasadol som na lietadlo z Popradu v piatok 17. februára o 21: 30. Let trval skoro 10 hodín a ja som letel turistickou triedou. Občerstvenie však bolo super. A keď ho doniesli, bol som hladný ako vlk. Vrhol som sa na to s takou chuťou, ze to muselo lietať až ku pilotovi. Práve som žul, keď ku mne prišla letuška. Spýtala sa ma: ,,Do you want anything to drink?" Odpovedal so: ,, I want the cola to drink," teda nie celkom. Mal som plné ústa, takže to možno neznelo celkom tak, no povedal som si, že to nevadí. Hovorí sa predsa, že vsetci Amíci majú prízvuk, akoby v ústach mali zemiak. Takto som to pre ňu povedal snáď ešte zrozumiteľnejšie. Trochu ma zneistilo, keď povedala: ,,Just a minute please." A kamsi odbehla. Potom som dosť dlho čakal. Už som si myslel, že na mňa zabudla, keď sa vrátila s dvaapollitrovou bandaskou plnou mlieka. Niesla ešte niekolko ďalších drinkov, tak som mal podchvíľou naozaj strach, že ju zlomí. Nakoniec ju dotrpala až ku mne, s menšími problémami ju vyložila na môj skladací stolík, ktorý sa nebezpečne ohol. Očarujúco sa na mňa usmiala, položila predomňa ešte malý sklenený pohár a zaželala mi dobrú chuť. Chcel som jej úsmev opätovať, ale na takéto niečo som vážne nebol pripravený, tak sa mi podarila len divná grimasa, ktorá bola čímsi medzi výrazom absolútneho zhrozenia, potláčaného rehotu a úškrnu á la Joker (videl som sa v okienku cez uličku.) Tak toto bola moja skúsenosť s využívaním angličtiny v praxi. Priznám sa, vtedy som sa začal trochu obávať, čo ma v Amerike čaká.

Prvé čo ma napadlo, keď som vystúpil z lietadla bolo: New York, bejby! Bŕŕŕ! Bože, tu je kosa." Smrteľný rozdiel oproti Slovensku. To by bolo ako porovnávať Antarktídu a peklo. No...skoro. Zo striech hangárov viseli takmer 2-metrové cencúle. Na hlavnej budove tak isto. Keď som tam vchádzal, jeden mi skoro padol na hlavu. Bystro som odskočil, no skoro som stupil na čivavu jednej ženy, ktorá mala gamby až pod nosom. Začala afektovane škrečať, tak som radšej zobral nohy na plecia, aby ma nezaškrtila svojím ružovým šálom. Až keď som vošiel do letiskovej haly, som si konečne uvedomil, kde som. Všade boli ľudia. Väčšinou to boli Japonci, no keď som videl všetky tie tabule a reklamy s motívom mrakodrapov a sochy slobody. Obrázky Usámu bin Ládina a iných teroristov pri detektore kovov. A niekoľko bufetov s logom McDonaldu, Burger Kingu a KFC, bolo mi jasné, že toto je Amerika. Ďalej som potreboval nájsť Štefana. Pri východe bol taký nátresk, že hladať jeho tvár by bola pravdepodobne strata času. Rozhodol som sa, že sa budem radšej sústrediť na cedule s menami, ktoré niektorý ľudia držali nad hlavou. Jeden by povedal, že tam svoje meno nájdem hneď, no ľudia sa tam strkali a vše dáka ceduľa zmizla za ostatnými, alebo padla na zem. Hľadať tam svoje meno bola celkom fuška. Začal som zľava. Dimitrij Belokurov. Nie! Rabi Jozue Becalel. Nie! George Ass. Nie! (Ale chudák chlapec...) J..(to bude ono!) Jevgenij Sabaka. Tak nič. Po chvíli som už mal všetky cedule prečítané, no očividne na žiadbej nebolo moje meno. Začínala sa ma zmocňovať panika. Preboha, čo teraz! Kebyže sa mi stane niečo takéto doma na Slovensku, tak sa ešte z toho nejako vymotám. Ale tu? V New Yorku? Viem, že tu by dokázal prežiť každý hlupák. Veď sa to podarilo aj tomu chlapcovi z filmu ,,Sám doma 2: stratený v New Yorku." Ale ja som po tom incidente v lietadle (mimochodom, bandasku so zvyškom mlieka som mal ešte i vtedy v ruke) prestal dôverovať vo svoju schopnosť dohovoriť sa. Sadol som si na lavičku. Rozhodol som sa, že ešte chvíľu počkám, kým zavolám domov. Možno sa oneskoril. A dobre som urobil. Prešlo asi pätnásť minút, kým sa objavil v hale. ,,Héj, Jano! Seš tu? Sorry, že som sa opozdil vole, vždyť víš. Tí blbci ochrankáři mi nechtěli dovoliť projít. Prý dostali tip, že pašuju drogy." ,,Tu som!'' zrúkol som poriadne hlasno a zamával som obomi rukami nad hlavou. Predsalen tam bolo pol milióna ľudí, tak nech si ma všimne. Uspešne. Zreval: ,,Jedu, vole! Jenom počkej, ať se prosekám cez tychle idiotov. " A začal sa rozháňať obrovskou fialovou neforemnou taškou, nepochybne dôvodom, prečo ho podozrievali z pašovania drog. Ako som ho tak sledoval, bolo mi jasné, po kom som zdedil svoj zvyk mlátiť ľudí vreckom na úbor, aby som si zaistil lepší flek v šatni pred telesnou. Bratranec Štefan bol syn syna brata môjho starého otca, čiže prakticky bratranec z druhého kolena. Celým menom sa volal Štefan Bukovinský. Odišiel do Ameriky, keď mal osemnásť rokov, čiže pred dvoma rokmi. Dodnes si nenašiel poriadne bývanie, tak býval v hoteli. Angličtina nebola jediný jazyk, čo sa v Amerike naučil. Býval v akomsi východoeurópskom gete a to úplne zničilo jeho slovenčinu. Jazyk, ktorým rozprával, keď hovoril so Slovákmi bol čímsi medzi češtinou a slovenčinou. Strýko hovoril, že občas prešiel aj do polštiny, či ruštiny. Inak to bol pomerne nenápadný chlapík. Mal svetlé vlasy, nebol vysoký, ani neholil sa práve často, hoci by mu to bolo treba. Typ, ktorý väčšina žien na míle obchádzala. (Ja viem, znie to neuveriteľne, ale naozaj sme rodina.)
Po niekoľkých neúspešných pokusoch sa mu konečne podarilo prebojovať sa ku mne. Vtedy už ľudia vedeli, že je lepšie sa mu vyhnúť. Tresol mi päsťou do pleca. ,,Nazdar, kámo! Jaká bola cesta?" ,,Ušlo to.'' prehodil som a na efekt som si odpil mlieka. ,,Co to je za matroš?'' ,,Mlieko,'' povedal som. ,,Musel by si mať za dílera kravu, aby si také niečo mohol zohnať.'' Uškrnul sa. ,,No jo! Srandičky, srandičky. Davaj! Mali by sme ísť. V týhle zimě mi zamrzne motor a nenaštartujeme.'' ,,Dobre!'' vzdychol som a zdvihol som kufor. ,,Objednal si mi poriadnu izbu v tom tvojom hoteli?'' ,,Jo, nemaj strach! Je to štvorhviezdičkovej hotel. No víš, že v tej izbě moc nepobudneš. Na zajtra som nám vybavil takovou prácičku. Jestli odvedeme dobrou práci, dostaneme prý padesát kilo. A jestli bude klient nadmíru spokojenej, tak i víc.'' (Ja viem ako to muselo vyznieť, ale nie je to to, čo si myslíte. Ak niekto čítal nápis na plagáte, tak pochopí...) Na chvíľu sa odmlčal a potom dodal. ,,Doufám, že se nebojíš nebezpečí.''


Pokračovanie nabudúce...

Nové Janove príbehy

3. march 2014 at 17:45 | Jano, kto iný
Zdravím všetkých fanúšikov mojich príbehov. (Môžem vás uistiť, že nie som blázon a ľuďom, ktorí neexistujú sa nezdravím. To znamená, že nejakých musím mať.) Ak ste naozaj fanúšikovia, určite ste si už všimli plagát na nové časti, ktorý vyrobil, aj na náš blog nacapil spoluautor tohoto blogu, Sartre. Toto je len informačný článok, ktorý sa týka iba toho, že nejaké diely vôbec budú, takže žiadne spoilery sa nekonajú. Sartreho plagát vám musí stačiť. Inak poviem len toľko, že by som rád zlepšil kvalitu svojich príbehov. Príbeh, ktorého keď ste boli súčasťou, tak pociťujete nepotlačiteľnú chuť sa do niečoho zahryznúť bol len začiatok. To, čo príde, bude iná liga. Tu ponúkam stručný prehľad vecí, na ktoré sa v nových dieloch môžete tešiť:
  • Nové postavy
  • Aj jednotlivo pomenované epizódy (snáď to neoľutujem, naposledy som to s tým názvom tak trochu prehnal, musím vymyslieť niečo kratšie.)
  • Vtipy a typický Janov rozprávací štýl (viem, že všetci fanúšikovia, ktorých mám to čítajú iba kvôli nemu)
  • Viac epizód ako v pôvodnom príbehu
  • A nakoniec malý spoiler, (nemám pevnú vôľu.) Veľa, ale naozaj veľa....HOKEJA!
...Predpokladám, že najbližšia epizóda by mala výjsť v priebehu tohoto týždňa. Chcel by som ju stihnúť napísať ešte predtým, ako pôjdeme na lyžiarsky. (Ale ako som už spomínal, nemám pevnú vôľu, takže neviem, čo z toho bude.) Jednoznačne sa máte na čo tešiť.

Nový diel o Detektívovi Janovi!

3. march 2014 at 17:13 | Sartre- Blog Master

Tak a je to tam váš Blog Master. To predošlé bol omyl.

Nový diel

3. march 2014 at 17:10 | Sartre- Blog Master
Tak a je to tam váš Blog Master.