The impossible man takes Manhattan-Jano as privat detective in New York city 2. Mr. McKellen

15. march 2014 at 19:30 | Jano |  Janove príbehy
,,Nebezpečenstvo? Nebuď smiešny. Ak to prežije aj taký idiot ako ty, tak ja to zvládnem aj malíčkom na ľavej nohe a to ešte s úsmevom-Bože môj! Taká brnkačka!"
,,Jó. Když myslíš! Toto je Amerika. Tu sa nehraje tak, jak seš zvyklej."

Z letiska sme sa dopravili do hotela ,,At Fat Chicken" v centre. Šli sme metrom. Bol to dosť pochybný podnik. Izba však bola našťastie celkom obstojná. Štefan býval v izbe hneď vedľa. Hoci bol ,,At Fat Chicken" nenápadná budova zapadnutá v čomsi, čo som identifikoval ako päťposchodovú radovú zástavbu, bol odtiaľ fajn výhľad na mrakodrapy. Štefan kamsi odišiel a povedal mi, že sa vráti až večer. Na vtedy má vraj už vybavené stretnutie s tým klientom. Keďže bolo ešte len popoludnie, mal som dovtedy ešte niekoľko hodín čas. Zišiel som dolu na prízemie, do hotelovej reštaurácie, aby som niečo zbodol. Tam som sa pustil do reči s chlapíkom na recepcii. Nemali bohvieakú klientelu, že by mu tam čakali ľudia, takže bol celkom ochotný porozprávať sa so mnou. Zrejme sa nudil. Ukázalo sa, že je to ruský emigrant. Ruštinu stále ovládal lepšie ako angličtinu. Pre mňa to bol čert ako diabol, ale ruský prízvuk považujem za o niečo prijateľnejší ako americký, takže sme sa rozprávali po rusky. Síce som musel kde-tu miesto ruského slova použiť slovenské, ale za výdatnej pomoci pantomími som sa dohovoril podľa mňa celkom slušne. Porozprával mi o svojej starej mame, ktorá žije v Petrohrade, o mizernej klientele, potom sa chvíľu sťažoval na nízky plat. Nakoniec sme skončili pri rozprávaní vtipov. Jeho typicky ruský humor(Aspoň predpokladám, lebo neviem ako inak by typicky ruský humor mal vyzerať.) mi zo začiatku nebol veľmi pochuti, no po pár historkách (a niekoľkých nechcených nadýchnutiach sa výparov z jeho vlastnej doma destilovanej vodky v jeho dychu.) mi začali pripadať celkom vtipné. Pravdepodobne nebol zvyknutý na to, že ho niekto naozaj počúva, tak ich ako guľomet chrlil jednu za druhou a to čím ďalej, tým hlasnejšie a zanietenejšie, akurát keď bol v polovici príbehu o tom, ako bratranca Serjožu takmer zožral ľadový medveď, keď sa za mnou objavil Štefan.
,,Privjet Vasilij! Eto Jano. Ja dumaju, što ty uže znaješ, kto on." Vasilij prikývol a povedal niečo, čo sa mi nepodarilo postrehnúť. Potom sa Štefan otočil na mňa. ,,Tak tu seš. Neznal som ťa nájsť. Uže musíme ísť. Meškáme. Frankie říkal, že tohle bude životná príležitosť. Opravdu fajnová robotička. Byla by moc veliká škoda propásnout to."

Frankie bol niečo ako Štefanov šéf. Bol to uznávaný detektív. Keďže Štefan bol príliš neschopný na to, aby podnikal na vlastnú päsť, stal sa jeho asistentom. Pomáhal mu a Frankie sa s ním delil o honorár. Bol pre neho niečo, ako Watson pre Sherlocka. Ja som Frankieho po prvýkrát uvidel až vtedy. Čakal nás pred hotelom opierajúc sa o červené luxusné BMW. Mal asi meter deväťdesiat, približne päťdesiat rokov a na sebe mal hnedé sako. Stál až neprirodzene vystretý. Štefan neskôr hovoril, že kedysi pracoval v armáde ako snajper. Kvôli zraneniu odišiel predčasne do dôchodku, no zapísal sa akýmsi nebankovkám, zadĺžil sa a kvôli prachom začal pracovať ako detektív. Nerozprával veľa, bol dosť odmeraný, ale ako povedal Štefan, tiež dosť prchký. Vraj na vlastné oči videl, ako skoro dušu vymlátil z jedného zvlášť otravného úžerníka.
Nevyzeral, že by som ho nejako zaujal, ba záujem ani len nepredstieral. Hovoril pre mňa dosť nezrozumiteľne (prekliaty americký prízvuk), tak mi Štefan musel tlmočiť. No nebolo to nič extra, len sme si vymenili zopár zdvorilostných fráz. Celú cestu sa sústredil len na šoférovanie, iba zopárkrát zanadával na New Yorskú premávku.

Nikdy som nevidel zvláštnejšieho chlapa, ako bol Douglas McKellen. Bol dosť pri tele, oblečený mal aspoň o dve čísla menší smoking, na krku mal žiarivomodrého motýlika a na hlave mal viac gélu ako vlasov. Bola už tma, keď sme dorazili k jeho domu. Vlastne to bol skôr kaštiel ako dom. Obrovský s parádnou fasádou. S kopou balkónov, striech, chrličov a iných sôch. Aj záhradu mal obrovskú. Videl som tam poriadne jazero, minimálne tri stromové porasty aspoň o takej veľkosti, že by sa v nich dalo stratiť a rovnako ako na dome veľa sôch. Tiež som tam identifikoval niečo, čo by mohla byť maštaľ. Celé to bolo obkolesené plotom. Ten plot musel byť vysoký minimálne sedem metrov. Na vrchu bol ostnatý drôt a prisámvačku, ak v ňom nebol elektrický prúd, tak tam na mieste zožerem Štefana aj Frankieho. Zaujímalo ma, čoho sa Douglas McKellen tak bojí, že má taký plot. Pri bráne nás odchytili dvaja ochrankári, že nás idú skontrolovať, ale stačilo, že Frankie čosi zamrmlal. (Nerozumel som čo.) A pustili nás. Brána sa otvorila. Ale aj od brány trvalo ešte skoro päť minút, kým sme došli k samotnému domu. Majiteľ domu nás privítal len čo sme zaparkovali pred jeho rezidenciou, tesne medzi ferrari a dlhou čiernou limuzínu. Ten dom mal bránu ako hrad. McKellen zbehol po schodoch aby nás privítal. Každému z nás odmerane potriasol rukou. Ten Poker face si nechal počas celej našej návštevy. Keď prehovoril, všimol som si, že hovorí zvláštnym prízvukom, ktorý som nevedel nikam zaradiť. Pozval nás dnu. Prešli sme dlhou chodbou plnou stredovekých brnení, zbraní a starožitnej keramiky na podstavcoch. Na stene tam viselo tiež niekoľko dosť draho vyzerajúcich obrazov. Marilo sa mi dokonca, že som niektoré aj spoznal. Z chodby sme prešli do miestnosti za dverami na ľavo od schodov. Tam sme sa usadili do kresiel. Nejaký chlap, zrejme komorník nám na tácke priniesol vodu. McKellen spustil: (Hovoril po anglicky a tam mi tlmočil Štefan. Tu to prepíšem po slovensky.) ,,Vitajte u mňa, páni detektívi. Potrebujem vaše služby. Keďže toto nie je úloha pre políciu, budem rád ak budete diskrétny. Peniaze pre mňa nie sú problém, na vašom honorári sa dohodneme neskôr, podľa toho, koľko úsilia to bude pre vás vyžadovať a tiež podľa toho nakoľko budem spokojný s vašimi výsledkami." Frankie prikývol. McKellen pokračoval: ,,Ide o jedného môjho priateľa. Viete páni, mám celkom dosť peňazí a záľubu vo zvláštnych veciach. Som zberateľ a tiež občas financujem projekty, ktoré ma zaujmú. Ten priateľ, o ktorého ide je John Luther. Mal celkom zaujímavý nápad. Chcel v New Jersey postaviť zábavný park. Zháňal peniaze, tak som mu ich požičal. Mám však podozrenie, že tie peniaze nevyužíva len na ten park, ale ich prehajdákava, kade môže. Tuná Geoffrey (Kývol hlavou smerom k tomu komorníkovi.) bol pred dvomi týždňami na lyžovačke v Európe, na dovolenke a stretol ho tam. V drahom luxusnom hoteli, kde stojí izba celý majetok. (Zaškeril sa.) Geoffrey má kráľovský plat, lebo svoju prácu robí svedomito a zodpovedne. No to odbieham. Od vás chcem, aby ste buď očistili Lutherovo meno, alebo mi priniesli dôkaz, že naozaj zneižíva moju štedrosť."
Odmlčal sa. Vyzeralo to tak, že skončil. Zvalil sa do krela, prekrížil si nohy a spojil prsty na rukách. Ticho prerušil Frankie: ,,Za takúto somarinu nám tak kráľovsky zaplatíte? Ja sa kľudne stavím, že je za tým niečo viac. " ,,Výborne!" zatlieskal McKellen. ,,Vidno, že ste detektív. Svoje starosti zverujem do správnych rúk! Jedného detektíva som po Lutherovi pátrať už poslal. A ten zmizol bez stopy."

Pokračovanie nabudúce...
 

2 people judged this article.

Actual articles

Advertisement