The impossible man takes Manhattan-Jano as privat detective in New York city 3. O tom, že nielen Europania chľastajú a sviňa nalíčená.

26. march 2014 at 19:28 | Jano |  Janove príbehy
Už na ďalší deň sme sa pustili do práce. Tých informácií na začiatok nebolo práve veľa a nevedeli sme, kde máme začať. Tak sme sa zhodli, že by bolo celkom vhodné sa ísť najprv pozrieť, kde ten Luther vlastne býva a prehodiť s ním zopár slov. Nechali sme to vsak na ďalšie ráno, pretože Frankie so Štefanom vypili u McKellena trochu viac drahého červeného vína než je zdravé a napokon aj tak už bolo po polnoci. Rozmýšľal som, či je bezpečné nechať Frankieho takého sťatého šoférovať, no keď som si uvedomil, ako miluje tú svoju káru, radšej som sa mu pratal z cesty. Len čo vyšiel z domu a uvidel ju, oči sa mu rozjasnili, začal si mrmlať: ,,This is my sweetie!," nežne sa pozrel na nablýskanú kapotu a od samej radosti zakopol o vlastnú nohu a tresol na zem. Ja viem, ze mu to takto nemyslelo veľmi jasne, ale tušil som, ze ten chlap by mi aj za triezva pripravil pomalú a bolestivú smrť, kebyže nájde na svojom aute čo i len škrabanec. A Štefan by mi tiež veľmi nepomohol. Ten sa potácal povedľa mňa a vyspevoval: ,,Nepi Jano, nepi vóódu. Voda ti je len na škóódu! Ale sa ty napi vína, to je dobrá medecína!" Takže mi ostávalo len dúfať, že Frankie aj opitý šoféruje poriadne a že nebude robiť somariny už len preto, aby si nerozbil BMW-čko.
To som predpokladal správne. Šoféroval pomerne bezpečne, no ja som sa ako smoliar nezaprel. Akurát sme míňali skupinku amerických hokejových fanúšikov, (predpokladám, že tí tiež mali pekne pod čapicou) keď sa Štefan vytrčil z okna a začal na nich ziapať. Na našu smolu, po anglicky.(preložím to do slovenčiny, no budte si istí, že takto pekne, spisovne by to Štefan nepovedal, ani kebyže sa tam na mieste rozkrája). ,,Hej vy...(píp)...Svine americké! Hráte ako baby. A to sú tí vaši hráči aj tak všetko len preobleční Kanaďania, váš národný hrdina nosí slipy na nohaviciach a to ešte máte..." Čo ešte majú som sa už nedozvedel, lebo na semafóre pred nami zasvietila červená a potom, čo sa vsetci Amíci zhŕkli okolo nás, Štefan záhadne zmĺkol. Ešte si priťažil, keď na jedného z nich, asi dvojmetrového valibuka bez prednych zubov v zakrvavenom drese hodil šabľu. Prisahám vám a mne to môžete veriť, lebo ja som u McKellena nepil, ten ho chytil za krk, vytiahol ho z auta cez párcentimetrovú škáru, co mal spustené okienko a začal sa tvariť, že Štefan je boxerské vrece. Rozmýšľal som, ci by nebolo vhodné zasiahnuť. Nezdalo sa mi, že by si Frankie nieco bol všimol. Vystupil som z auta, no to tam uz boli policajti, (to je teda rýchlosť) a Štefana oslobodili. Medzitým na semafôre zasvietila zelená a Frankie mi ušiel. Kútikom oka som ešte zazrel ako fízli nasadili Štefanovi putá, hoci to bola skôr len formalita, než aby to mysleli seriózne, lebo som mal pocit, že po tomto je Štefan hodný už akurát do šrotu. Prešiel som pár blokov a zavolal som si taxík. Na cestu taxikom od McKellenovho sídla som nemal peniaze, inak by som nešiel s Frankiem, ale na tých pár kilometrov mi to vydalo. Bolo mi tých pár babiek ľúto, lebo som si ich zobral z domu zo svojej zbierky mincí, no myslim, že inak by som do hotela netrafil.
Pred dverami hotela som si všimol dosť podozrivého chlapíka. Mal asi stopäťdesiat kíl, opieral sa o zárubňu a dosť zaujato hladel na prichádzajúce autá. Zazdalo sa mi, že pod kabátom skrýva zbraň. Chytro som okolo neho prebehol. Nemyslel som si síce, ze by ma šiel na preplnenej ulici v centre New Yorku zastreliť, ale predsalen nemal tú pištol len tak pre srandu a pamätal som na to, že som v Amerike. V krajine, kde je možné všetko.

Keď som sa na druhé ráno zobudil a šiel som na raňajky, prišiel za mnou Vasilij. Oznámil mi, že volal Štefan. Vraj mám prísť na policajnú stanicu a zaplatit za neho kauciu päť stoviek. Nemusím sa vraj obávať, že to budem platiť ja, mám si zobrať z tých, čo má v nočnom stoliku vo svojej izbe. Vasilij mi vraj dá kľúče. Zasmial sa, zahlásil: ,,Vsjo budet charašo," potľapkal ma po chrbte a odišiel.

Na stanicu som sa odviezol taxíkom. Štefan mal v peňaženke len jednu pätstodolárovku a kopu drobákov a kedže som taxikárovi platil ňou, musel som pred tým policajtom, ktorého som mal vyplatiť vysýpať a rátať tie drobáky. Už som si myslel, že ma zatkne za to, že ho zdržujem, no podarilo sa mi to v rekordnom čase, dve minúty tridsaťštyry. Nevrlo na mňa zazrel a priviedol Štefana. Ten veru nevyzeral dobre. Mal rozbitý nos, poriadny monokel na oku a k tomu opica ako hrom. Vážne som mu to nezávidel. Povedal: ,,Zdarec Jano! Díky, žes prišol. To bola tedy noc. Som si myslel, že tam skapu!" Otočil sa na policajta: ,,But these guys saved me!" Ten len zavrčal, aby sa už konečne pratal.

,,Hej Štefan, si si istý, že teraz je vhodné tam ísť? Mali by sme ísť do hotela a na dnes to nechať tak. Nech ťa prejde tá opica a celkovo sa trochu...hm...zotavíš. Však ani Frankie nešiel!"
,,Né, jsem v pohode!"
Nechcel som sa s ním ďalej hádať, lebo som vedel, že ho aj tak nepresvedčím. Len čo vyšiel zo stanice zavolal Frankiemu. Potom mi oznámil, že Frankiemu ráno nebolo dobre a že pôjdeme bez neho. Nepovažoval som to za práve dobrý nápad, no čím ďalej, tym vyzeral zdravšie, tak som nakoniec rezignoval.

Keď sme došli na adresu, kde podľa McKellena býva Luther, otvorila nám stará, tučná babizňa v ružovom župane, ktorá navyše ani nebola nalíčená, tak sme sa ani veľmi nehádali, keď nas vyhodila. Tresla nám dverami pred nosom tak silno, až z najbližšieho stromu spadlo vtáčie hniezdo. Pozrel som sa na Štefana. ,,Isto sme správne?" Štefan prikývo. ,,Isto-iste!"
,,Tak zaklop ešte raz." navrhol som a sám som o krok ustúpil.
Keď otvorila, Štefan strčil nohu medzi dvere a zárubňu, aby sa nedali zavrieť a skrikol na babizňu: ,,Kde
je John Luther? Chceme sa s ním porozprávať!"
To bolo síce odvážne, ale ja som už vtedy tušil, že sa pri tom dokaličí ešte viac, ako už bol. Ženská vykríkla, hodila po ňom čosi veľké a kovové, niečo ako trezor a zabuchla dvere aj cez jeho nohu.
Keď ten armagedom prešiel a Štefan prestal jačať, prizrel som sa bližšie tej veci, čo tá striga po nom hodila. Mal som pravdu bol to trezor. ,,Vezmu to a preskoumám." vyhlásil. ,,Je to aspoň neco, to zatiaľ stačí. Už to znovu nejdu skúšať. Nepůjdeš ty?"
,,Nie, v žiadnom prípade." zasmial som sa. ,,Ja si svoj život vážim."

Pokračovanie nabudúce...
 

2 people judged this article.

Actual articles

Advertisement