The impossible man takes Manhattan-Jano as privat detective in New York city: Nemožný muž dobýja Manhattan. (musíte uznať, že po anglicky to má väčší efekt)

7. march 2014 at 17:22 | Jano |  Janove príbehy
Tak. Po dlhých dňoch útrpného čakania je to konečne tu. Ďalšia príhoda, ktorú som sa rozhodol vám predložiť ako príbeh. Sľúbil som vám, že to bude to bude pecka. Ale nebude. Bude to PECKA NAD PECKY. Väčšia pecka, ako keď som v obchode kúpil dve marsky za cenu jednej, lebo sa mi nalepili na seba. (Ja neklamem, to sa naozaj stalo.) Dokonca ešte väčšia, ako to, že raz na verejnom šachu v parku mi pod obraz boží spitý bezdomovec dal mat v štyroch ťahoch. (Dodnes som si nie celkom istý, či bol ten strelec naozaj jeho, lebo grcal nechutne bielym a farba figúrky sa nedala rozoznať, ale vyhral férovo, lebo mi dal šancu figúrku utrieť a overiť si to, no to som sa skoro dogrcal aj ja, takže sme to radšej nechali tak.) Nech si myslíte čokolvek, také niečo je naozaj možné napísať. Ak stále pochybujete, mám jeden argument, ktorý vás odrovná. Ja som Jano, ja to dokážem!

Tento príbeh sa odohral za zlatých, dnes už bohužiaľ dávno minulých čias. Tohtoročných jarných prázdnin. Vtedy, keď na Floride tisícky amerických stredoškolákov divoko žúrovali, slovenské hory, zelenšie ako ja po obede v školskej jedálni pretínali biele pásy umelého snehu plné lyžiarov a celý svet žil práve prebiehajúcimi zimnými olympijskými hrami v Soči, som ja odcestoval na prázdniny do New Yorku. Pozval ma bratranec. Rodičia nechceli, aby som bol celé prazdniny doma, tak ani veľmi neprotestovali, hlavne keď Štefan sľúbil, že mi pobyt aj letenku uhradí on. Nasadol som na lietadlo z Popradu v piatok 17. februára o 21: 30. Let trval skoro 10 hodín a ja som letel turistickou triedou. Občerstvenie však bolo super. A keď ho doniesli, bol som hladný ako vlk. Vrhol som sa na to s takou chuťou, ze to muselo lietať až ku pilotovi. Práve som žul, keď ku mne prišla letuška. Spýtala sa ma: ,,Do you want anything to drink?" Odpovedal so: ,, I want the cola to drink," teda nie celkom. Mal som plné ústa, takže to možno neznelo celkom tak, no povedal som si, že to nevadí. Hovorí sa predsa, že vsetci Amíci majú prízvuk, akoby v ústach mali zemiak. Takto som to pre ňu povedal snáď ešte zrozumiteľnejšie. Trochu ma zneistilo, keď povedala: ,,Just a minute please." A kamsi odbehla. Potom som dosť dlho čakal. Už som si myslel, že na mňa zabudla, keď sa vrátila s dvaapollitrovou bandaskou plnou mlieka. Niesla ešte niekolko ďalších drinkov, tak som mal podchvíľou naozaj strach, že ju zlomí. Nakoniec ju dotrpala až ku mne, s menšími problémami ju vyložila na môj skladací stolík, ktorý sa nebezpečne ohol. Očarujúco sa na mňa usmiala, položila predomňa ešte malý sklenený pohár a zaželala mi dobrú chuť. Chcel som jej úsmev opätovať, ale na takéto niečo som vážne nebol pripravený, tak sa mi podarila len divná grimasa, ktorá bola čímsi medzi výrazom absolútneho zhrozenia, potláčaného rehotu a úškrnu á la Joker (videl som sa v okienku cez uličku.) Tak toto bola moja skúsenosť s využívaním angličtiny v praxi. Priznám sa, vtedy som sa začal trochu obávať, čo ma v Amerike čaká.

Prvé čo ma napadlo, keď som vystúpil z lietadla bolo: New York, bejby! Bŕŕŕ! Bože, tu je kosa." Smrteľný rozdiel oproti Slovensku. To by bolo ako porovnávať Antarktídu a peklo. No...skoro. Zo striech hangárov viseli takmer 2-metrové cencúle. Na hlavnej budove tak isto. Keď som tam vchádzal, jeden mi skoro padol na hlavu. Bystro som odskočil, no skoro som stupil na čivavu jednej ženy, ktorá mala gamby až pod nosom. Začala afektovane škrečať, tak som radšej zobral nohy na plecia, aby ma nezaškrtila svojím ružovým šálom. Až keď som vošiel do letiskovej haly, som si konečne uvedomil, kde som. Všade boli ľudia. Väčšinou to boli Japonci, no keď som videl všetky tie tabule a reklamy s motívom mrakodrapov a sochy slobody. Obrázky Usámu bin Ládina a iných teroristov pri detektore kovov. A niekoľko bufetov s logom McDonaldu, Burger Kingu a KFC, bolo mi jasné, že toto je Amerika. Ďalej som potreboval nájsť Štefana. Pri východe bol taký nátresk, že hladať jeho tvár by bola pravdepodobne strata času. Rozhodol som sa, že sa budem radšej sústrediť na cedule s menami, ktoré niektorý ľudia držali nad hlavou. Jeden by povedal, že tam svoje meno nájdem hneď, no ľudia sa tam strkali a vše dáka ceduľa zmizla za ostatnými, alebo padla na zem. Hľadať tam svoje meno bola celkom fuška. Začal som zľava. Dimitrij Belokurov. Nie! Rabi Jozue Becalel. Nie! George Ass. Nie! (Ale chudák chlapec...) J..(to bude ono!) Jevgenij Sabaka. Tak nič. Po chvíli som už mal všetky cedule prečítané, no očividne na žiadbej nebolo moje meno. Začínala sa ma zmocňovať panika. Preboha, čo teraz! Kebyže sa mi stane niečo takéto doma na Slovensku, tak sa ešte z toho nejako vymotám. Ale tu? V New Yorku? Viem, že tu by dokázal prežiť každý hlupák. Veď sa to podarilo aj tomu chlapcovi z filmu ,,Sám doma 2: stratený v New Yorku." Ale ja som po tom incidente v lietadle (mimochodom, bandasku so zvyškom mlieka som mal ešte i vtedy v ruke) prestal dôverovať vo svoju schopnosť dohovoriť sa. Sadol som si na lavičku. Rozhodol som sa, že ešte chvíľu počkám, kým zavolám domov. Možno sa oneskoril. A dobre som urobil. Prešlo asi pätnásť minút, kým sa objavil v hale. ,,Héj, Jano! Seš tu? Sorry, že som sa opozdil vole, vždyť víš. Tí blbci ochrankáři mi nechtěli dovoliť projít. Prý dostali tip, že pašuju drogy." ,,Tu som!'' zrúkol som poriadne hlasno a zamával som obomi rukami nad hlavou. Predsalen tam bolo pol milióna ľudí, tak nech si ma všimne. Uspešne. Zreval: ,,Jedu, vole! Jenom počkej, ať se prosekám cez tychle idiotov. " A začal sa rozháňať obrovskou fialovou neforemnou taškou, nepochybne dôvodom, prečo ho podozrievali z pašovania drog. Ako som ho tak sledoval, bolo mi jasné, po kom som zdedil svoj zvyk mlátiť ľudí vreckom na úbor, aby som si zaistil lepší flek v šatni pred telesnou. Bratranec Štefan bol syn syna brata môjho starého otca, čiže prakticky bratranec z druhého kolena. Celým menom sa volal Štefan Bukovinský. Odišiel do Ameriky, keď mal osemnásť rokov, čiže pred dvoma rokmi. Dodnes si nenašiel poriadne bývanie, tak býval v hoteli. Angličtina nebola jediný jazyk, čo sa v Amerike naučil. Býval v akomsi východoeurópskom gete a to úplne zničilo jeho slovenčinu. Jazyk, ktorým rozprával, keď hovoril so Slovákmi bol čímsi medzi češtinou a slovenčinou. Strýko hovoril, že občas prešiel aj do polštiny, či ruštiny. Inak to bol pomerne nenápadný chlapík. Mal svetlé vlasy, nebol vysoký, ani neholil sa práve často, hoci by mu to bolo treba. Typ, ktorý väčšina žien na míle obchádzala. (Ja viem, znie to neuveriteľne, ale naozaj sme rodina.)
Po niekoľkých neúspešných pokusoch sa mu konečne podarilo prebojovať sa ku mne. Vtedy už ľudia vedeli, že je lepšie sa mu vyhnúť. Tresol mi päsťou do pleca. ,,Nazdar, kámo! Jaká bola cesta?" ,,Ušlo to.'' prehodil som a na efekt som si odpil mlieka. ,,Co to je za matroš?'' ,,Mlieko,'' povedal som. ,,Musel by si mať za dílera kravu, aby si také niečo mohol zohnať.'' Uškrnul sa. ,,No jo! Srandičky, srandičky. Davaj! Mali by sme ísť. V týhle zimě mi zamrzne motor a nenaštartujeme.'' ,,Dobre!'' vzdychol som a zdvihol som kufor. ,,Objednal si mi poriadnu izbu v tom tvojom hoteli?'' ,,Jo, nemaj strach! Je to štvorhviezdičkovej hotel. No víš, že v tej izbě moc nepobudneš. Na zajtra som nám vybavil takovou prácičku. Jestli odvedeme dobrou práci, dostaneme prý padesát kilo. A jestli bude klient nadmíru spokojenej, tak i víc.'' (Ja viem ako to muselo vyznieť, ale nie je to to, čo si myslíte. Ak niekto čítal nápis na plagáte, tak pochopí...) Na chvíľu sa odmlčal a potom dodal. ,,Doufám, že se nebojíš nebezpečí.''


Pokračovanie nabudúce...
 

1 person judged this article.

Actual articles

Advertisement