April 2014

The impossible man takes Manhattan-Jano as privat detective in New York city 5. Frankieho auto

22. april 2014 at 12:42 | Jano |  Janove príbehy
,,A je to aspoň poriadna kópia, alebo len taká, že ťa zabásnu na prvom mieste, kde tým budeš chcieť platiť?"
,,Totok neodhalí ani samotný Ďas, bohuprisahám!" kýval Štefan oduševnene hlavou.
Vasilij sa len nemo usmieval a kde-tu si odpil dúšok z ploskačky, ktorú nosil vo vrecku. Ten už bol asi totálne na šrot. Príliš dokonca aj na to, aby s ním bola rozumnejšia reč ako so Štefanom.
Vravím teda: ,,Fajn Štefan. Zatiaľ s tým za mnou nechoď, lebo ma zatknú spolu s vami. Najprv dokáž, že je to fakt taká dobrá kópia ako tvrdíš!"
,,Jasně." prikývol Štefan a ani sa na mňa nepozrel.
Zvrtol som sa vo dverách, že odídem, no Štefan za mnou ešte zavolal: ,,Jo a odkáž Frankiemu, že dnes s vami pátrať nepůjdu. Povedz, že mi bylo špatne, alebo co. Ok?"
,,Hej, jasné." prikývol som a vrátil som sa do izby.

Tej noci som už nezaspal. Premýšľal som o tom prípade. Zhrnul som si, čo som vedel. Luther staval zábavný park v New Jersey a požičal si na to nejaké peniaze od McKellena. McKellenov komorník Geoffrey však videl Luthera na lyžovačke v Alpách, čo iste nie je práve lacná záležitosť, preto dostal McKellen podozrenie, že jeho peniaze prehajdákava a najal naňho detektíva, ktorý neskôr zmizol bez stopy. Zrejme objavil niečo, čo nemal. V Lutherovom dome sme našli tú nepríjemnú ženskú, ktorá po Štefanovi hodila ten trezor, v ktorom našli Štefan a Vasilij to príslušenstvo na tlačenie bankoviek. Rozmýšľal som, čo by to celé mohlo zbamenať, ale nič rozumné ma nenapadlo. Ak si Luther tlačil peniaze, prečo by si požičiaval od McKellena? A prečo tá ženská ten trezor tak ľahkovážne vyhodila? Možno toho mala viac, ale prečo by aj tak na to takto upozorňovala? Je možné, že nevedela, čo bolo v tom trezore? Čo ale potom robila v Lutherovom dome?
Už dávnejšie som si všimol, že takto uprostred noci mi nikdy nejako extra nemyslí, preto som to nechal vtedy tak, že ďalej premýšľat budem ráno, lebo som si bol istý, že vtedy už nič poriadne nevyhútam.

Pri raňajkách som si zhrnul možnosti, ako pokračovať ďalej. So Štefanom som nepočítal, ale keď som sa zobudil, zašiel som za ním, aby mi dal číslo na Frankieho. Pôsobil na mňa tak, že sa ponúkol z Vasiliho ploskačky, lebo ležal na hŕbe svojich vytlačených bankoviek a robil anjela. Číslo mi však nadiktoval bez nejakého výraznejšieho problému.
Rozmýšľal som, čo urobím po tom ako zavolám Frankiemu. Trochu ma mátalo, ako sa bez Štefana dorozumieme, ale dúfal som, že to dajako zvládnem. Myslel som, že by bolo múdre zistiť niečo o tom zmiznutom detektívovi, preklepnúť Lutherov zájazd v Alpách. Možno, ak má Frankie nejaký kontakt na kriminálke odobrať odtlačky prstov z toho trezoru a zistiť, kto bola tá ženská. Napadla ma ešte jedna vec, ktorou bol dosť šialený nápad, ale zo všetkých týchto možností asi najperspektívnejší. A to vlámať sa do Lutherovho domu a tam zistiť, čo sa dá. Nebolo by to síce práve naj zákonnejšie riešenie, ale keď som sa raz stal súkromným detektívom, tak nech nikto nemôže povedať, že do toho nejdem poriadne.

Zavolal som Frankiemu, ale očividne mal vypnutý mobil. Vybral som sa za Štefanom, že či mi nedal nesprávne číslo, ale potom, ako som sa náhodou pozrel z okna, zbadal som Frankieho auto parkovať pred hotelom. Bolo mi to síce trochu divné, ale napadlo ma, že nás tam Frankie čaká, tak som sa vybral k nemu.
Vyšiel som z dverí a bamieril som si to rovno k jeho autu. Bolo naozaj jeho, nebolo to len rovnaké auto náhodne parkujúce pred naším hotelom. Ale predsa tam niečo nesedelo. Na šoféra som síce nevidel, ale moju pozornosť upútalo čosi iné. Na jednom z bočných zrkadielol bol na malom kúsku odlúpený lak. Už ten jeden raz, čo som videl Frankieho (plus Štefanovo rozprávanie) stačil na to, aby som vedel, že ak by sa takéto niečo objavilo na jeho káre, nevyšiel by do ulíc, kým by to neopravil. Už som takmer bol pri aute, keď sa dvaja chlapi, ktorí sa neďaleko odo mňa opierali o stenu pustili za mnou. Boli to bradatí a dosť tučný motorkári (aspoň tak som usúdil podľa kožených búnd a helm na hlavách, lebo motorky nemali). Obzrel som sa a oni zastali. Napadlo ma, či by nebolo múdrejšie utiecť, ale to sa už odniekiaľ sčista-jasna objavil ďalší podobný týpek, zastal tesne vedľa mňa a k boku mi priložil pištoľ. Čosi mi pošepol, ale ja som nerozumel. Pomaly ma odviedol k Frankieho autu. Okienko na mieste šoféra sa otvorilo a vykukol odtiaľ podobný, no o poznanie menší chlap v slnečnýsh okuliaroch s vytetovaným drakom cez pol tváre. Vychrlil pár viet rýchlostou ako z guľometu, ale zrejme neboli adresované mne, ale tomu s pištoľou, lebo mu očividne nijako nevadilo, keď som nezareagoval. Na to ten s tou zbraňou otvoril zadné dvere a naznačil mi, aby som nastúpil. Tí dvaja, ktorých som si všimol už predtým tam už boli tiež, takže som sa rozhodol neklásť odpor a nastúpil som. Chlap, ktorý sedel v predu im ešte čosi pošepol. Pochopil som, že oni tam majú ešte počkať na Štefana. Potom sa všetky dvere zatvorili.
Ostal som v zatvorenom aute s chlapom, čo ma zajal a ešte s tým, čo bol po celý čas v aute. Práve o tom som usúdil, že to bude ich šéf. Otočil sa ku mne a zložil si slnečné okuliare. Videl som každý detail jeho tetovania. Prehovoril tichým hlasom, ale teraz som mu z nejakého dôvodu rozumel: ,,What do you know?" spýtal sa ma.

Pokračovanie nabudúce....

The impossible man takes Manhattan-Jano as privat detective in New York city 4. Čo bolo v trezore

7. april 2014 at 16:21 | Jano |  Janove príbehy
Štefan nemal auto, tak sme sa taxíkom odviezli späť do hotela. Keď sme tam došli, zase telefonoval Frankiemu. Zrejme bol bez neho bezradný.
,,Tak čo. Čo hovoril Frankie?" spýtal som sa ho, keď skončil.
,,Prý sa ráno necítil práve najlepšie. Vravel, že sa mu jaksi polepšilo, když se naobedoval a že půjde potom sám o tom Lutherovi něco zistiť. "
Pokýval som hlavou. ,,Povedal si mu o tom trezore?"
,,Jasně, vole," prisvedčil. ,,Říkal, že by som mal počkať na Vasilija. Ten je na to expert. Pýtal sem se na nej na recepcii, ale prý má voľno a nevědí dokedy. Nerád bych ho propásnul, takže dnes uz nikam nepůjdeme."
,,Fajn!" povedal som mu. ,,Čakaj si tu na neho. Mňa na to nepotrebuješ. Myslím, že by som si mohol ísť trochu obzrieť mesto. Predsalen nie som v New Yorku každý deň."

Hoci Štefan voči tomuto môjmu nápadu výdatne protestoval, lebo zrejme plánoval odbehnúť aspoň na pár hodín do krčmy, alebo do toho pochybného pajzľu vedľa, o ktorom som mal vážne podozrenie, že je to nelegálny striptízový klub, podarilo sa mi ho nakoniec presvedčiť, aby som mohol ísť. Vlastne si nie som ani tak celkom istý, či som ho to naozaj aj presvedčil, alebo som sa to len tak zobral, keď mi v tom náhodou nemohol zabrániť, ale to je v konečnom dôsledku fuk.
Najprv som chcel ísť ku soche slobody, ale keď som uvidel ten rad, tak ma to tak akosi prešlo. Moc som si neužil ani prehliadku manhattanských mrakodrapov, lebo mi v tej tlačenici ktosi vyrazil zmrzlinu z ruky tak, že sa mi pricapila na vetrovku a ako som sa mu rozbehol vynadať, ma skoro prešiel typický newyorský taxík. Zľakol som sa, dva kroky som ustúpil a nejaká žena za mnou začala vrešťať ako siréna. Ako som aj odtiaľ vycuvával, dav ma zatlačil do akéhosi tetovacieho štúdia, odkiaľ keď sa dalo, tak som tak vyletel, že veľa nechýbalo a bol by som sa napichol o írsku vlajku, ktorá vytŕčala zo steny vedľajšieho IRISH PUB-u. Najhoršie na tom bolo, že jedna japonská rodinka turistov s fotoaparátmi ako delami v tričkách s nápisom THIS IS BIG APPLE si to dokonca celé natáčala.

Nakoniec som skončil pri prechádzke po Central parku. Pozoroval som obéznych Američanov, ako nevládzu za svojimi psami na prechádzke a deti stavajúce snehuliakov. Akurát som prechádzal popri nejakom jazere a rozmýšľal, či nemám do jeho ladových vôd hodiť to dieťa, ktoré tam tak vytrvalo revalo, keď som si všimol niečo, čo som naozaj nečakal. Zbadal som dvoch Slovákov.
Slováka v Amerike spoznáte bez problémov. Obyčajne má plný batoh jedla a alkoholu, behá po okolí a vykrikuje po okolitých Američanoch veci typu: ,,Amerika je trápna! Aj vy ste. A môžem si po vás pokrikovať, čo chcem, lebo aj tak mi hovno rozumiete!" Aj ja som tak začínal, no vtedy ma to už trochu omrzelo.
Uškrnul sa a zakričal za nimi: ,,Aj vy ste Slováci! Nazdar!
Keď si ma tí všimli, hneď pribehli. Predstavili sme sa navzájom. Volali sa Tomáš a Ondrej Andrássyovci. Povedali mi, že sú tam na dovolenke a bývajú v hoteli Hilton. Ja som im stručne porozprával čo-to o mne. Potom sme boli chvíľu ticho, lebo sme sa si nemali ani veľmi čo povedať a nakoniec šiel každý zase svojou cestou. Iba čo sa mi zo stretnutia s krajanmi štipku zdvihla nálada.

Ešte som sa chvíľu túlal, kým som sa vrátil do hotela. To už bola tma. Jediná vec, čo som videl a stojí za zmienku bola čínska štvrť. Všimol som si, že Vasilij na recepcii stále nie je. Dvere na Štefanovej izbe boli zamknuté. Nejako príliš som sa nad tým nepozastavil. Kým som šiel spať, pozeral som ešte, či nenájdem na internete niečo o Lutherovi, alebo McKellenovi. Nič zaujímavé som však nenašiel.

Zobudil som sa uprostred noci na to, že na dvere Štefanovej izby ktosi zaklopal a dvere sa zo zaškrípaním otvorili. Začul som neznámy hlas: ,,Your pizza, guys!"
Na to sa ozval Štefan: ,,Thanks!"
,,Eleven dolars!" zahlásil poslíček.
Počul som ako sa Štefan hrabe vo vreckách a potom slávnostným tónom pokračuje: ,,Here you are. You can take it all."
Poslíček prekvapene zhíkol a dvere sa zabuchli.
Pozrel som sa na hodinky. Ukazovali, že je pol tretej ráno. Prečo by Štefan v takúto nekresťanskú hodinu objednával pizzu? Vstal som, že to zistím. Na chodbe som ešte uvidel toho poslíčka ako si pred očami vystiera pätstodolárovku. To je teda nehorázne vysoké sprepitné.-pomyslel som si. Stavím sa, že tento chlapík nemôže uveriť svojmu šťastiu. Otvoril som dvere. Neboli zamknuté. To čo som tam uvidel ma vážne prekvapilo. Štefan sa spolu s Vitalijom krčili nad neveľkým prístrojom, ktorý vydaval zvláštny bzučivý zvuk. Na Štefanovej posteli bol hodený trezor ktorý nám tak veľkoryso darovala tá ženská u Luthera doma a po celej miestnosti sa na šnúrach ako na prádlo sušili pätstodolárové bankovky. Keď'si ma všimli vyjavene sa zarazili. Ako prvý ticho prerušil Štefan: ,,Jé, Jano. Otvorili sme ten trezor!"
,,To vidím." odpovedal som mu.
,,Původně sme ti nechtěli říct, co sme tam našli, no teraz, když to už víš....Necheš si poriadne namastiť kapsy?"