The impossible man takes Manhattan-Jano as privat detective in New York city 4. Čo bolo v trezore

7. april 2014 at 16:21 | Jano |  Janove príbehy
Štefan nemal auto, tak sme sa taxíkom odviezli späť do hotela. Keď sme tam došli, zase telefonoval Frankiemu. Zrejme bol bez neho bezradný.
,,Tak čo. Čo hovoril Frankie?" spýtal som sa ho, keď skončil.
,,Prý sa ráno necítil práve najlepšie. Vravel, že sa mu jaksi polepšilo, když se naobedoval a že půjde potom sám o tom Lutherovi něco zistiť. "
Pokýval som hlavou. ,,Povedal si mu o tom trezore?"
,,Jasně, vole," prisvedčil. ,,Říkal, že by som mal počkať na Vasilija. Ten je na to expert. Pýtal sem se na nej na recepcii, ale prý má voľno a nevědí dokedy. Nerád bych ho propásnul, takže dnes uz nikam nepůjdeme."
,,Fajn!" povedal som mu. ,,Čakaj si tu na neho. Mňa na to nepotrebuješ. Myslím, že by som si mohol ísť trochu obzrieť mesto. Predsalen nie som v New Yorku každý deň."

Hoci Štefan voči tomuto môjmu nápadu výdatne protestoval, lebo zrejme plánoval odbehnúť aspoň na pár hodín do krčmy, alebo do toho pochybného pajzľu vedľa, o ktorom som mal vážne podozrenie, že je to nelegálny striptízový klub, podarilo sa mi ho nakoniec presvedčiť, aby som mohol ísť. Vlastne si nie som ani tak celkom istý, či som ho to naozaj aj presvedčil, alebo som sa to len tak zobral, keď mi v tom náhodou nemohol zabrániť, ale to je v konečnom dôsledku fuk.
Najprv som chcel ísť ku soche slobody, ale keď som uvidel ten rad, tak ma to tak akosi prešlo. Moc som si neužil ani prehliadku manhattanských mrakodrapov, lebo mi v tej tlačenici ktosi vyrazil zmrzlinu z ruky tak, že sa mi pricapila na vetrovku a ako som sa mu rozbehol vynadať, ma skoro prešiel typický newyorský taxík. Zľakol som sa, dva kroky som ustúpil a nejaká žena za mnou začala vrešťať ako siréna. Ako som aj odtiaľ vycuvával, dav ma zatlačil do akéhosi tetovacieho štúdia, odkiaľ keď sa dalo, tak som tak vyletel, že veľa nechýbalo a bol by som sa napichol o írsku vlajku, ktorá vytŕčala zo steny vedľajšieho IRISH PUB-u. Najhoršie na tom bolo, že jedna japonská rodinka turistov s fotoaparátmi ako delami v tričkách s nápisom THIS IS BIG APPLE si to dokonca celé natáčala.

Nakoniec som skončil pri prechádzke po Central parku. Pozoroval som obéznych Američanov, ako nevládzu za svojimi psami na prechádzke a deti stavajúce snehuliakov. Akurát som prechádzal popri nejakom jazere a rozmýšľal, či nemám do jeho ladových vôd hodiť to dieťa, ktoré tam tak vytrvalo revalo, keď som si všimol niečo, čo som naozaj nečakal. Zbadal som dvoch Slovákov.
Slováka v Amerike spoznáte bez problémov. Obyčajne má plný batoh jedla a alkoholu, behá po okolí a vykrikuje po okolitých Američanoch veci typu: ,,Amerika je trápna! Aj vy ste. A môžem si po vás pokrikovať, čo chcem, lebo aj tak mi hovno rozumiete!" Aj ja som tak začínal, no vtedy ma to už trochu omrzelo.
Uškrnul sa a zakričal za nimi: ,,Aj vy ste Slováci! Nazdar!
Keď si ma tí všimli, hneď pribehli. Predstavili sme sa navzájom. Volali sa Tomáš a Ondrej Andrássyovci. Povedali mi, že sú tam na dovolenke a bývajú v hoteli Hilton. Ja som im stručne porozprával čo-to o mne. Potom sme boli chvíľu ticho, lebo sme sa si nemali ani veľmi čo povedať a nakoniec šiel každý zase svojou cestou. Iba čo sa mi zo stretnutia s krajanmi štipku zdvihla nálada.

Ešte som sa chvíľu túlal, kým som sa vrátil do hotela. To už bola tma. Jediná vec, čo som videl a stojí za zmienku bola čínska štvrť. Všimol som si, že Vasilij na recepcii stále nie je. Dvere na Štefanovej izbe boli zamknuté. Nejako príliš som sa nad tým nepozastavil. Kým som šiel spať, pozeral som ešte, či nenájdem na internete niečo o Lutherovi, alebo McKellenovi. Nič zaujímavé som však nenašiel.

Zobudil som sa uprostred noci na to, že na dvere Štefanovej izby ktosi zaklopal a dvere sa zo zaškrípaním otvorili. Začul som neznámy hlas: ,,Your pizza, guys!"
Na to sa ozval Štefan: ,,Thanks!"
,,Eleven dolars!" zahlásil poslíček.
Počul som ako sa Štefan hrabe vo vreckách a potom slávnostným tónom pokračuje: ,,Here you are. You can take it all."
Poslíček prekvapene zhíkol a dvere sa zabuchli.
Pozrel som sa na hodinky. Ukazovali, že je pol tretej ráno. Prečo by Štefan v takúto nekresťanskú hodinu objednával pizzu? Vstal som, že to zistím. Na chodbe som ešte uvidel toho poslíčka ako si pred očami vystiera pätstodolárovku. To je teda nehorázne vysoké sprepitné.-pomyslel som si. Stavím sa, že tento chlapík nemôže uveriť svojmu šťastiu. Otvoril som dvere. Neboli zamknuté. To čo som tam uvidel ma vážne prekvapilo. Štefan sa spolu s Vitalijom krčili nad neveľkým prístrojom, ktorý vydaval zvláštny bzučivý zvuk. Na Štefanovej posteli bol hodený trezor ktorý nám tak veľkoryso darovala tá ženská u Luthera doma a po celej miestnosti sa na šnúrach ako na prádlo sušili pätstodolárové bankovky. Keď'si ma všimli vyjavene sa zarazili. Ako prvý ticho prerušil Štefan: ,,Jé, Jano. Otvorili sme ten trezor!"
,,To vidím." odpovedal som mu.
,,Původně sme ti nechtěli říct, co sme tam našli, no teraz, když to už víš....Necheš si poriadne namastiť kapsy?"
 

1 person judged this article.

Actual articles

Advertisement