The impossible man takes Manhattan-Jano as privat detective in New York city 5. Frankieho auto

22. april 2014 at 12:42 | Jano |  Janove príbehy
,,A je to aspoň poriadna kópia, alebo len taká, že ťa zabásnu na prvom mieste, kde tým budeš chcieť platiť?"
,,Totok neodhalí ani samotný Ďas, bohuprisahám!" kýval Štefan oduševnene hlavou.
Vasilij sa len nemo usmieval a kde-tu si odpil dúšok z ploskačky, ktorú nosil vo vrecku. Ten už bol asi totálne na šrot. Príliš dokonca aj na to, aby s ním bola rozumnejšia reč ako so Štefanom.
Vravím teda: ,,Fajn Štefan. Zatiaľ s tým za mnou nechoď, lebo ma zatknú spolu s vami. Najprv dokáž, že je to fakt taká dobrá kópia ako tvrdíš!"
,,Jasně." prikývol Štefan a ani sa na mňa nepozrel.
Zvrtol som sa vo dverách, že odídem, no Štefan za mnou ešte zavolal: ,,Jo a odkáž Frankiemu, že dnes s vami pátrať nepůjdu. Povedz, že mi bylo špatne, alebo co. Ok?"
,,Hej, jasné." prikývol som a vrátil som sa do izby.

Tej noci som už nezaspal. Premýšľal som o tom prípade. Zhrnul som si, čo som vedel. Luther staval zábavný park v New Jersey a požičal si na to nejaké peniaze od McKellena. McKellenov komorník Geoffrey však videl Luthera na lyžovačke v Alpách, čo iste nie je práve lacná záležitosť, preto dostal McKellen podozrenie, že jeho peniaze prehajdákava a najal naňho detektíva, ktorý neskôr zmizol bez stopy. Zrejme objavil niečo, čo nemal. V Lutherovom dome sme našli tú nepríjemnú ženskú, ktorá po Štefanovi hodila ten trezor, v ktorom našli Štefan a Vasilij to príslušenstvo na tlačenie bankoviek. Rozmýšľal som, čo by to celé mohlo zbamenať, ale nič rozumné ma nenapadlo. Ak si Luther tlačil peniaze, prečo by si požičiaval od McKellena? A prečo tá ženská ten trezor tak ľahkovážne vyhodila? Možno toho mala viac, ale prečo by aj tak na to takto upozorňovala? Je možné, že nevedela, čo bolo v tom trezore? Čo ale potom robila v Lutherovom dome?
Už dávnejšie som si všimol, že takto uprostred noci mi nikdy nejako extra nemyslí, preto som to nechal vtedy tak, že ďalej premýšľat budem ráno, lebo som si bol istý, že vtedy už nič poriadne nevyhútam.

Pri raňajkách som si zhrnul možnosti, ako pokračovať ďalej. So Štefanom som nepočítal, ale keď som sa zobudil, zašiel som za ním, aby mi dal číslo na Frankieho. Pôsobil na mňa tak, že sa ponúkol z Vasiliho ploskačky, lebo ležal na hŕbe svojich vytlačených bankoviek a robil anjela. Číslo mi však nadiktoval bez nejakého výraznejšieho problému.
Rozmýšľal som, čo urobím po tom ako zavolám Frankiemu. Trochu ma mátalo, ako sa bez Štefana dorozumieme, ale dúfal som, že to dajako zvládnem. Myslel som, že by bolo múdre zistiť niečo o tom zmiznutom detektívovi, preklepnúť Lutherov zájazd v Alpách. Možno, ak má Frankie nejaký kontakt na kriminálke odobrať odtlačky prstov z toho trezoru a zistiť, kto bola tá ženská. Napadla ma ešte jedna vec, ktorou bol dosť šialený nápad, ale zo všetkých týchto možností asi najperspektívnejší. A to vlámať sa do Lutherovho domu a tam zistiť, čo sa dá. Nebolo by to síce práve naj zákonnejšie riešenie, ale keď som sa raz stal súkromným detektívom, tak nech nikto nemôže povedať, že do toho nejdem poriadne.

Zavolal som Frankiemu, ale očividne mal vypnutý mobil. Vybral som sa za Štefanom, že či mi nedal nesprávne číslo, ale potom, ako som sa náhodou pozrel z okna, zbadal som Frankieho auto parkovať pred hotelom. Bolo mi to síce trochu divné, ale napadlo ma, že nás tam Frankie čaká, tak som sa vybral k nemu.
Vyšiel som z dverí a bamieril som si to rovno k jeho autu. Bolo naozaj jeho, nebolo to len rovnaké auto náhodne parkujúce pred naším hotelom. Ale predsa tam niečo nesedelo. Na šoféra som síce nevidel, ale moju pozornosť upútalo čosi iné. Na jednom z bočných zrkadielol bol na malom kúsku odlúpený lak. Už ten jeden raz, čo som videl Frankieho (plus Štefanovo rozprávanie) stačil na to, aby som vedel, že ak by sa takéto niečo objavilo na jeho káre, nevyšiel by do ulíc, kým by to neopravil. Už som takmer bol pri aute, keď sa dvaja chlapi, ktorí sa neďaleko odo mňa opierali o stenu pustili za mnou. Boli to bradatí a dosť tučný motorkári (aspoň tak som usúdil podľa kožených búnd a helm na hlavách, lebo motorky nemali). Obzrel som sa a oni zastali. Napadlo ma, či by nebolo múdrejšie utiecť, ale to sa už odniekiaľ sčista-jasna objavil ďalší podobný týpek, zastal tesne vedľa mňa a k boku mi priložil pištoľ. Čosi mi pošepol, ale ja som nerozumel. Pomaly ma odviedol k Frankieho autu. Okienko na mieste šoféra sa otvorilo a vykukol odtiaľ podobný, no o poznanie menší chlap v slnečnýsh okuliaroch s vytetovaným drakom cez pol tváre. Vychrlil pár viet rýchlostou ako z guľometu, ale zrejme neboli adresované mne, ale tomu s pištoľou, lebo mu očividne nijako nevadilo, keď som nezareagoval. Na to ten s tou zbraňou otvoril zadné dvere a naznačil mi, aby som nastúpil. Tí dvaja, ktorých som si všimol už predtým tam už boli tiež, takže som sa rozhodol neklásť odpor a nastúpil som. Chlap, ktorý sedel v predu im ešte čosi pošepol. Pochopil som, že oni tam majú ešte počkať na Štefana. Potom sa všetky dvere zatvorili.
Ostal som v zatvorenom aute s chlapom, čo ma zajal a ešte s tým, čo bol po celý čas v aute. Práve o tom som usúdil, že to bude ich šéf. Otočil sa ku mne a zložil si slnečné okuliare. Videl som každý detail jeho tetovania. Prehovoril tichým hlasom, ale teraz som mu z nejakého dôvodu rozumel: ,,What do you know?" spýtal sa ma.

Pokračovanie nabudúce....
 

Be the first one to judge this article.

Actual articles

Advertisement