May 2014

The impossible man takes Manhattan-Jano as privat detective in New York city 6. Vzbúrenci gangu McMuffin

18. may 2014 at 19:29 | Jano
Jeho otázku som ako pravý partizán prešiel mlčaním, lebo za prvé som mu nič vlastne povedať nechcel a za druhé, kebyže aj chcem, nevedel by som, ako mu to mám povedať po anglicky.

Očividne sa tomu nejak nepotešil, pretože keď som nič neodpovedal ani keď sa spýtal druhýkrát, pozrel po tom druhom chlapovi, ktorý sedel vedľa mňa a to musel byť signál, lebo ten mi zrazu na hlavu natiahol akési vrece, ktoré smrdelo po kukuričných lupienkoch. Pokúšal som sa brániť, no skončilo to tak, že som sa hlavou ocitol až kdesi pri volante a bolestivo som ňou narazil zrejme do ovládacej konzoly rádia. (Súdim podľa toho, že sa zmenila hudba.) Beztak som s tým smradľavým vrecom na hlave nič nevidel, ale kebyže áno, zatmilo by sa mi od bolesti pred očami.
Úplne ma odrovnalo však až to, keď ma ten hromotĺk v zadu zobral skrz gebuľu pažbou od pištole.

Keď som ako-tak prišiel k sebe, bol som v akejsi tmavej kutici. Na rukách som mal putá a nohy som tiež mal zviazané. Prebralo ma, keď sa rozsvietilo. Ten z toho auta, s tým tetovaním na tvári sa škeril vedľa mňa. Zopakoval: ,,What do you know?"
Rozmýšľal som, čo povedať, no akosi mi nič rozumné nenapadlo, tak som trepol asi najväčšiu sprostosť aká sa dala. Pekne som si to preložil v duchu do angličtiny a trochu zachrípnutým hlasom (mal som sucho v krku...) som mu povedal, že naisto viem len to, že sa jazykom nedokáže dotknúť lakťa.
Chvíľu tam na mňa vypliešťal oči a potom sa otočil do dverí, kde stál nejaký ďalší jeho posluhovač, ktorého som predtým nevidel. Zakričal naňho: ,,Where's Rudy?"
Videl som ako ten chlap vo dverách pokrčil plecami. Ten s tetovaním mu šťavnato vynadal a potom sa pozrel na mňa a uškrnul sa.
,,When Rudy comes, I know, you will sing!" povedal.
Kým odišiel, stihol ma ešte znovu ovaliť. Keďže som ešte nebol celkom precitnutý, poslať ma do bezvedomia nebolo veľmi ťažké.

Keď som sa druhýkrát prebudil v tej kutici, vedel som len to, že potrebujem aspirin. Hučalo mi v hlave, ako by som tam mal kopu blata, v ktorej uviazlo aspoň sto starožitných traktorov, ktoré sa snažia odtiaľ vyslobodiť tak, že nechajú bežať motory na plný výkon. A tie stonajú a stonajú...
Bol by som opäť omdlel, kebyže by mi ktosi nechrsol pohár vody do tváre. Vďaka tomu som mal opäť na chvíľu čistú myseľ.
Prekvapilo ma, že v miestnosti nebol žiaden z tých chlapov, ktorých som videl doteraz, ale nejaký mladík. Ten keď videl, že som sa prebral, začal na mňa hovoriť angličtinou ako z guľometu.
Hovorím mu: ,,Darmo sa snažíš, chlapče. Aj tak ti hovno rozumiem..."
Chvíľu váhal a potom povedal niečo, čomu som sa vtedy náramne potešil.
,,Jé hovno...Odkiaľ pán?"

Vysvitlo, že sa volá Nikodem a je z Krakova. Po Polsky obyčajne veľmi nerozumiem, ale po všetkej tej angličtine to bola vskutku príjemná zmena, takže myslím, že sme sa zhruba pochopili. Vysvetlil mi, že on a ešte zopár ďalších zosnovali vzburu voči vodcovi gangu, lebo ten vraj znásilnil Nikodemovu mamu. Jeden ich však zradil, takže ak nechceli byť odrovnaní ešte kým začali, museli konať rýchlo, napriek tomu, že ešte neboli pripravení a väčšina vzbúrencov bola preč, lebo zháňali posily.
Nikodema vraj poslali, aby oslobodil zajatcov Crimson Stanleyho (vodcu gangu McMuffins, toho týpka s vytetovaným drakom...), lebo tí by im vraj v duchu hesla nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ mohli pomôcť.

Ja som samozrejme súhlasil, že sa k nim pridám. Nikodem mi odomkol putá a pomohol mi vstať. To sa mi zakrútila hlava a musel som sa oprieť, ale to nebolo nič, čo by som nezvládol. O pár okamihov som kývol Nikodemovi, že som OK.
Nikodem sa usmial od ucha k uchu a podal mi malý revolver.
,,To je predsa ženská zbraň!" protestoval som.
Nikodem len mykol plecami. Pochopil som, že lepšie nemajú. Poťažkal som revolver v ruke a vyšiel som za Nikodemom z kutice, kde som bol väznený.

Došiel som k predpokladu, že sme boli v nejakom opustenom hoteli. Myslím, že som bol zamknutý v komore na metly. Stáli sme v úzkej chodbe s izbami po bokoch, pričom na každých dverách (okrem tých, z ktorých sme vyšli...) bolo číslo. Na konci chodby som zazrel okno a za ním bol les. Na Manhattane sme teda už rozhodne neboli. Otočil som sa smerom, kde som zahliadol schody, ale Nikodem ešte šperhákom odomykal jedny dvere. Tam musel byť ďalší väzeň.
Ozvalo sa šťuknutie a Nikodem dvere otvoril. Predpokladám, že vtedy som sa musel usmial od ucha k uchu.
,,Frankie!"

Pokračovanie nabudúce...