June 2014

The impossible man takes Manhattan-Jano as privat detective in New York city 7. Po čase opäť na hrane

12. june 2014 at 15:24 | Jano
Šli sme vyloviť Frankieho z jeho väzenia. Bolo mi síce trošíčku divné, že nie je spútaný ako som bol ja, no keď som k nemu podišiel, zaplo mi. Nohu mal prestrelenú skrz-naskrz a utiecť by mohol jedine tak, že by sa odplazil, to by však tiež nedokázal otvoriť dvere, vykopnúť ich už tobôž nie. Tak som teda naznačil Nikodemovi: ,,Ja ho podopriem zľava, ty sprava."
Prikývol, akože chápe. Spoločnými silami sme pomohli Frankiemu vstať. Začal čosi dýchavične hovoriť, no keďže mal takto prízvuk ako bernardín, nemal som šancu rozumieť. Nikodemovi sa to však očividne podarilo, lebo začal horlivo prikyvovať.
Ako som tak na nich nechápavo pozeral, vytrhol mi z ruky moju zbraň. Ani som nestačil protestovať. Podal ju Frankiemu.
,,Hey!" vyhŕkol som prekvapene.
Nikodem na to len mykol ramenami a podivnou anglicko-slovensko-pantonimickou polštinou mi objasnil, že zbraň v rukách Frankieho, bývalého snajpera nám bude platnejšia ako v mojich rukách. Nehádal som sa s ním, lebo mal pravdu, no aj tak mi z toho bolo dosť nanič.

Podopierajúc Frankieho sme s Nikodemom vyliezli z hotela. To, čo som tam videl mi privodilo zimomriavky a verte, že to nebola žiadna sláva, keďže bolo asi desať pod nulou a ja som vtedy za Frankieho autom z hotela ,,At Fat Chicken" v rámci otužovania vybehol dosť na ľahko.
Bolo tam parkovisko a na ňom kryjúc sa poza autá asi dva tucty drsných motorkárskych týpkov ako boli tí, čo ma uniesli ostreľovalo malú búdu podobnú nejakej kôlni, z ktorej tiež vychádzali výstrely.
,,Fuck!" zahrešil Nikodem a ukázal mi, že v tej kôlni sú spojenci a tam sa musíme dostať.
A ešre zdôraznil: ,,Hlavne nenápadne!"

Iste tušíte, že keď podopierate devätdesiatkilového chlapa, nenápadní veľmi nebudete. Hlavne, keď furt zakopáva, a potom nadáva...no ako na vojne. Nám sa to však, čuduj sa svete, celkom darilo. Tí gangstri boli asi príliš zaneprázdnení ostreľovaním Nikodemových priateľov. Aspoň teda zo začiatku.
Už nám chýbalo len asi päť metrov, keď zrazu jeden z tých chlapov zaćal jačať na ostatných, že -Aha, tam nejakí sú, páľte do nich!...
A veruže pálili. A nie ako klasický záporáci z amerických filmov, ze hlavného hrdinu netrafia ani z dvoch metrov snajperskou puškou, kdeže! Títo mierili na môj vkus až príliš presne. Kým sme sa stihli ukryť za najbližší smetný kôš, Nikodem už mal v ruke dieru.

Niežeby som bol nejaký medik, no napadlo ma, že keby si tú ruku strčil do snehu, nemuselo by to tak krvácať. Kým som mu to však stačil povedať, ktosi trafil kontajner, za ktorým sme sa skrývali a zrejme mal nejakú zbraň, s ktorou by mohol loviť slony, lebo ten odhodilo skoro na pol metra.
Ocitli sme sa nechránení. Videl som, ako na mňa jeden z gangstrov mieri puškou. Bol blízko, hľadel som mu rovno do hlavne. Nemohol netrafiť...
Nemal však príležitosť vystreliť, lebo naši spojenci z kôlne opätovali paľbu a on, chudák mal smolu. Chytro sme sa pozbierali a krytí paľbou Nikodemových priateľov sme dobehli do kôlne.

Družina rebelov ma dosť sklamala. Za prvé, bolo ich dosť málo. Drsná slečinka menom Megan, o niečo menej drsná slečinka, ba priam Barbie- Jane, možno sedemdesiatročný chlapík, ktorý bol príliš hluchý, aby pochopil, že sa ho pýtam, ako sa volá. Ďalší týpek vravel, že sa volá Ben a mal okuliare s dioptriami najmenej osem. Ďalej tam bol Ronald, celkom sympatický černoch, no dušou hipisák, takže odmietal po komkoľvek strieľať, škuľavý fagan-Robbie a nejaký ázijec v strednom veku menom Jamie.
Plus ja, Nikodem a Frankie. To bolo všetko. Za druhé, už skoro nemali vôbec žiadne náboje. Len maličkú kapsu.
Takáto biedna cháska stála proti tým chlapom tam vonku. Ronald s Benom sa okamžite pustili do
ošetrovania Frankieho a Nikodema. Ja som si zatiaľ zadovážil zbraň. Dali mi tú, čo mal predtým Frankie a Frankiemu dali lepšiu.

Situácia, v ktorej sme boli sa nedala nazvať práve dobrá. Desať ľudí v búde obkľúčenej asi tridsiatimi zlosynmi, ktorým nerobilo absolútne žiaden problém nás tam na mieste postrieľať. Vedeli sme, že nevydržíme dlho odolávať. Cez jedno z malých okien kôlne som zazrel prichádzajúci kamión.
Čo to, preboha, je?-pomyslel som si.

Pokračovanie nabudúce...